Info - Neinfo

Je to presne mesiac, čo som pridala príspevok na blog. :)
Boli sviatky - ja som leňošila, robila, dokonca som stihla byť aj chorá takže nejakým spôsobom píšem práve teraz.
Poviedky nebudem pridávať, momentálne ani nepíšem nič - ak by som hovorila, že nie je čas, bola by to výhovorka, pretože na to, čo máte skutočne radi si čas nájdete aj v tom najnevhodnejšom čase. Mala by som aj čas, ale využijem ho radšej na niečo iné. Napríklad škola, čítanie kníh, pozeranie filmov... (k tomu sa ešte dostanem).
Lenže pridávala som sem poslednú poviedku a písal mi sem jeden max dvaja ludia, že to čítajú a pod. Za čo som nesmierne vdačná. Ale-
Stalo sa to, že ešte dávnejšie som si urobila nový - další - blog, kde som stopla činnosť a potom som ani nechcela pokračovať v blogovaní, ale povedala som si, že nechcem stratiť úplne kontakt s ludmi, ktorí čítajú TENTO blog ked SEM nebudem nič pridávať. Na druhom blogu pridávam recenzie k filmom (viac info tam) čo som myslím dva krát urobila na tomto blogu, ale ten nový je špeciálne pre tieto veci. Je to menej náročné než mať rozpísanú poviedku, a ja som žeravý divák kvalitných filmov, takže ma to baví - písať recenzie na tento štýl. Blog je ale čerstvý a preto sa to všetko ešte len rozbieha, je tam pár príspevkov a budem pridávať dalšie.

Preto by som bola rada, ak by ste odobrali další blog a čítali si príspevky, komunukovali cezeň so mnou a podobne. :)
link: http://filmorb.blogspot.sk/

13.časť

“Nie som si istá,” prehodila som nad výberom šiat. Meg mi na Vianoce dala šaty, ktoré teraz hodila na postel. Zmizla v malom šatníku a hladala topánky.

“Nebuď hlúpa,” zahriakla ma. Štvornožky vyliezla s párom čiernych topánok v ruke.

“Nie je to príliš... tesné?”

“Si krásna.”

Znervóznela som, Meg ma dokonca donútila nalakovať si nechty. Svietili tmavomodrou. Hodili sa k šatám.

“Tieto vzorované pančušky sa hodia k čipke na šatách,” zamávala mi od šuplíkov.

“Mali by sme už ísť,” rozprávala som zarovno s tým, ako som sa súkala do pančúch.

“Mali. Počkaj, obzriem si ťa.” Založila si ruky na prsiach a jednou si podoprela bradu. Teatrálne prižmúrila oči aj pusu.

“Si smiešna.”

“Počkaj. Len sa mi pekne otoč,” zakrútila prstom.

Prevrátila som očami, čo nevidela, lebo som sa už otáčala. Šaty neboli zložito vyšívané ani veľa neodhalovali. Boli jednoduchého strihu, bez rukávov, na chrbte hlbšie vykrojené, od hora po vyvýšený pás čipkované, sukňa volnejšia a krátka. Meg mi zaplietla vlasy po bokoch hlavy a vzadu všetky skrútila do drdola. Bol to chaos ale jej sa podaril celkový dojem vytvoriť naozaj dobre. Povedala, že mi to zvýrazní odhalený chrbát.

“Myslím, že budem vracať,” chytila som si brucho.

“Skús to vydržať pokým ti odpustí. Dych po zvratkoch by ti nepridal na šancách.”

“Fakt mi pomáhaš.”

Zhrabla malú tašku a podala mi kabát. “Moje dielo je dokonalé.”

“Ako všetko, čo vyrobíš,” podpichla som ju.

12.časť

Vyše mesiaca som sem nič nepridala. Prepáčte, ale konečne je tu časť. Zanechajte komentár. :)

11.časť

                                      

10.časť

Ako prvé - ospravedlňujem sa, že sú to presne dva týždne čo som nič nepridala. Jedno išlo z druhým a neprišiel čas na písanie, no nebudem vám tu vyratúvať dôvody alebo výhovorky. Zanechajte komentár, do konca poviedky zostáva už len pár častí, tak dajte viedieť čo si myslíte, samozrejme nepríjmam len pochvaly ale aj konštruktívnu kritiku ;).

9.časť

Skončila sa doba “zácviku” nového zamestnanca. Čo pre mňa znamená, celý deň v práci bez dozoru. Len ticho, knihy a... Kayden.

Ticho narušil znovček pri dverách.

“Priniesol som raňajky.”

“Kávu a šišky?” nezdvihla som ani pohľad.

“Áno.”

“Kay, chceš ma vykŕmiť?”

Bol tak roztomilo zmätený, absolutne nevedomý chyby, ktorú urobil. Zarazene zastal uprostred predajne. “Čo je zlé na šiškách?”

“Každé ráno mi nosíš čokoládové šišky a to mi chceš povedať, že si nerozmýšľal nad tým, kde to spálim?” doberala som si ho, hádžuc skeptický pohľad jeho smerom.

Bol ešte zmätenejší. “Mám ísť kúpiť jahodové?” navrhol opatrne.

8.časť

Pri pohľade von som bola rada, že som vnútri. S horúcou termoskou kávy, práve kúpenej oproti v bistre. Veko bolo otvorené a jej vôňa mi stúpala spolu s parou popred účtovné knihy. Snežilo tak veľmi, že ludia doslova utekali po ulici. Cez cestu som mohla vidieť svoje auto, ktoré vypadalo ako kopa základu pre obrovského snehuliaka.

V kníhkupectve bolo príjemne teplo, zo starého rádia Pani McAllyovej vychádzali tie isté vianočné pesničky. Ako každý rok. Doslova. Poznám naspamäť poradie skladieb od tretej do šiestej hodiny. Bolo niečo pred piatou, to znamenalo necelú poslednú hodinu zadávania čísel nových kníh do databázy. Robota je fajn. Robiť hocičo je fajn, než byť doma a sledovať mamin otrasný vianočný pulóver, ktorý nosí každý rok – celé sviatky.

Pani McAllyová prišla zo zadu s cd-ečkami v rukách. Bola to naozaj milá stará babka s ortopedickými topánkami a trochu to preháňala aj s púdrom, ale inak bola milá. Mala iPad a svojský humor.

“Brandy, prosím ťa roztrieď to do poličiek. Vo vašej hudbe sa ja nevyznám.”

Nahla som sa na stoličke nad krabicu predo mnou. “Obal od obalu rozpozná aj idiot...” hovorila som. Nebolo treba byť aj potichu. Už cupkala dozadu, hluchá voči okoliu. Bolo vidieť len jej povievajúce zapletené vrkoče, jeden na každej strane hlavy. Ako som povedala, je milá.

“Miláčik, nezabudni prejsť okná pred výkladom,” vykukla zo zadnej miestnosti. “Utierku s okenou máš pri nohách.”

“Uhm,” mávla som rukou, na znak pochopenia. S ceruzkou v ústach som práve dopísala polovicu zo zoznamu na monitore. Zoskočila som zo stoličky a prešla k oknám. Vidieť Kaydena meter odo mňa ma prekapivo neprekvapilo. Ironické.