Počas nácviku som mala pocit, že na
mňa neustále niekto hladí. Po nekonečnom napomínaní, ktoré
patrili chlapcom, sme sa mohly po troch hodinách ísť prezliecť.
"Počkám ťa?" Opýtala sa
ma Lili. Bola hotová za desať minút a ja som sa ešte len
vyzliekala.
"Nie, nemusíš. Ahoj,"
chcela som byť sama.
"Dobre. Ahoj," veselo
odzdravila a privrela dvere. Natiahla som si džínsy, tričko,
conversy a všimla som si, že dvere sú pootvorené, no nechcelo sa
mi vstávať s lavičky. Tvár som si položila do dlaní, nohy
skrčila k brade a ticho sa rozvzlykala. Nechcela som plakať, no do
očí sa mi tisli stále nové slzy. Počuť ma nikto nebude, tak som
nechala všetky pocity a starosti zo mňa vyprchať. Netuším koľko
som tam sedela, koľko sekúnd a minút som plakala. Tvár som mala
červenú a oči opuchnuté a ešte vždy som ju mala položenú
medzi dlaňami, ked som zrazu počula nejaké vŕzganie. Cítila som,
že niekto vošiel, no myslela som si, že to bude upratovačka,
ktorá ma bude chcieť vyhodiť pretože ide umývať podlahu. Ani
som sa neobzrela.
"Už idem," vstala som a
rýchlo si balila veci do tašky.
"Em, nemusíš. Ja, nechcel som ťa
rušiť, ale, no počul som, ako niekto plače a išiel som sa
pozrieť," to nebol hlas personálu. Zdvihla som oči aby som sa
pozrela kto to je a postava, ktorá stála medzi dverami bola osoba,
ktorú by som tu očakávala najmenej. Cítila som sa ponížene a
hlúpo, že pred ním vyzerám v takomto stave. Neodpovedala som mu,
len som si prehodila tašku cez rameno a kráčala smerom k dverám.
"Počkaj," chytil ma za
zápästie ked som prechádzala popri ňom. Chcela som rýchlo odísť.
Preč z jeho pohladu v ktorom bol súcit, zvedavosť aj starosť.
"Prečo? Nechaj ma prejsť,"
pustil ma no neustúpil.
"Sadni si a ukludni sa," na
nohách sa mi stálo len ťažko a preto som si s úlavou sadla, no
oči som upierala do zeme. Tak veľmi som sa chcela niekomu vyplakať
na ramene. Ale on to určite nebol.
"Čo sa ti stalo? Ublížil ti
niekto?" Opýtal sa s narastajúcou naliehavosťou v hlase.
"To nie je tvoja vec," utrela
som si slzu ktorá mi tiekla po líci.
"Nie, nieje to moja vec. Ale viem
aké to je, ked si psychicky na dne." Prekvapene som sa naňho
prvý krát pozrela. Mala som pocit, že sa v tých zelených očiach
stratím.
"Ty to vieš?" Vypustila som
s hrdla pohŕdavý vzlyk.
"Áno. Ak si myslíš, že môj
život je prechádzka ružovou záhradou si na omyle," odbil ma,
"veľa ľudí, mne a aj nám ako celej skupine nepraje nič
dobré. Presne tak ako nás ľudia milujú nás aj nenávidia,
žiarlia alebo si robia posmech. Nádávajú nám a urážajú na
sociálnych stránkach. Som prekvapený, že po nás na ulici
niektorí ludia nehádžu veci," povedal so zvrašteným obočím
a chvílu sa odmlčal.
"Vieš, veľa ľudom sa
nezdôverujem o svojich pocitoch. Veľa krát som sa kôli tomu
položil. Ostatný sa to snažia viac menej nevšímať. Niekedy je
proste toho na mňa veľa. Niekedy to musíš zo seba vypustiť.
Väčšinou ľudí odhadnem dobre a ty sa mi nezdáš ako človek,
ktorý hned po rozhovore s Harrym Stylesom pôjde utekať na twitter
pridať o ňom pikantné správy. Myslím si, že si presný opak a
dá sa ti veriť, preto ti to hovorím. Videl som ako si sa pozerala
na Thomasa. Je to kôli nemu?"
"Ako si to vedel?" Nič iné
som nedokázala povedať.
"Vieš, on to dievča pošle za
pár týždňov do čerta a nájde si dalšie. Taký je. Už ho
chvílu poznám a nechápem ako môže byť taký lahostajný k
dievčatám, ktoré sa doňho zaľúbia a potom ich odkopne. So Suzan
chodil aj predtým ale nikto ju tu nemá rád. Je to namyslená
krava," povedal s otvorenosťou. Oči sa mi zarosili ale než
som si stihla vybrať vreckovky, rozpakala som sa. Bolo mi už jedno
či ma uvidí. Položil mi ruku na plece a podal mi bavlnenú
vreckovku. Z vdačnoťou a slzami som ju prijala a utrela si s ňou
oči. Odrazu ma chytil za ramená a otočil k sebe. Pritiahol si moju
tvár na plece a objal ma. Bola som taká vdačná, že som to
nevedela ani vysloviť.
"Ale ja som sa doňho nezaľúbila,
ja len,.." nevedela som zo seba vydať ani súvislú vetu.
"To je v poriadku, čššt,"
hladkal ma po chrbte.
"Dakujem, už som ako tak v
pohode," po chvíli som sa odtiahla a utierala si tvár.
"Myslím, že potrebuješ kávu.
Možem ťa pozvať?" Usmial sa.
"No, ja neviem,.."
"No tak, nežiadam ťa o ruku. Len
jednu kávu," zdvihol sa a natiahol ku mne ruku.
"Tak dobre," trochu som sa
zasmiala.
ooou... :)
OdpovedaťOdstrániťže slzy mám na krajíčku. pritom to nie je tragické.. z časti :P
očakávam ďalšiu.. brzo :P :)