43.časť

Jediné slovo. Vau!

"Toto je tvoj byt?" Opýtala som sa, no Tomy sa len usmieval. Vošli sme do chodby, ktorá viedla do velkej haly. Na pravej strane bol barový pult a za ním priestranná kuchyňa zariadená do čierna. Oproti, celá jedna stena bola len zo skla. Podišla som k oknám a ten výhlad mi vyrazil dych. V pozadí sa črtala rieka Temža a okolo boli historické budovy v centre. Ked som sa pozrela smerom dole, mierne sa mi roztriasli nohy z tej výšky, ale tomu výhladu to čaro neubralo. Sneh, ktorý ešte vždy padal tomu dodával taktiež svoje. V rohu na lavej strane viedli točité schody smerom hore.

"Kolko izbový je tento byt?" Vyzvedala som.

"Dvoj. Tie schody vedú len do jednej miestnosti a to do spálne," odpovedal, ked si všimol na čo hladím. Pri schodoch boli tmavohnedé dvere. Boli otvorené a všimla som si, že to je kúpeľňa.

"Páni, ten byt ťa musel stáť celý majland," odvetila som.

"No, tento byt som dostal od rodičov," usmial sa, "dáš si niečo?"

"Čaj, dakujem," usmiala som sa tiež. Odišiel do kuchyne a ja som si zatial vyzliekla kabát.

"Urob si pohodlie," zakričal z kuchyne. Všimla som si jedny dvere, ktoré vychádzali s kuchyne smerom von. Boli presklené a dvojité. Ked som sa lepšie zadívala viedli na dosť velkú terasu. Nevedela som pochopiť ako dievča ako Susan mohla chlapca ako Toma odkopnúť kôli inému. Zarazila som sa. Nechápala som ako môžem nad niečím takým rozmíšlať. Posadila som sa na gauč, ked Tomy práve vychádzal z kuchyne. Položil predomňa šálku čaju a tú svoju si dal oproti mne. Zobral malý ovládač a zapal oheň v krbe. Sedačky boli z čiernej kože, taktiež aj kreslo oproti. Malý stolík a ostatný nábytok z dreva bol tmavohnedej farby. Všade vyseli krásne čierno-biele fotoobrazy. Steny boli bledo-hnedej farby a stena kde boli dvere do kúpeľne bola obložená z hladkého šedého kameňa. Síce to bol moderný byt, no bolo tu cítiť domov. Boli tu malé drobnosti, ktoré tu mal Tomy ako napríklad, otvorený fotoalbum alebo fotky s rodinou. Drobnosti, ktoré celej tej dokonalosti dodávali pocit domova.

Ked som skončila s prehliadkou bytu, pozrela som sa na Tomyho. Sedel oproti mne a hladel na mňa. Jeho pohlad ma vyvádzal z mieri. Radčej som sa zahladela na šálku. Odkašlal si a sadol si na malý kožený taburet vedla mňa.

"Chcel by som ti niečo povedať," odvetil. Stále som hľadela na šálku a hypnotizovala ju pohladom.

"Možeš sa na mňa pozrieť?" opýtal sa. Jemne ma potiahol za bradu a natočil mi tvár tak, aby som sa mu pozerala do očí.

"Áno? Čo mi chceš povedať?" Opýtala som sa.

"Chcem sa ti ospravedlniť," spýtavo som dvihla obočie, no pokračoval, "vyčítam si každý deň to, že som ťa vtedy nechal ísť a ani som sa ti neozval. Ked som ťa vtedy pobozkal, myslel som si, že to necítiš tak isto ako ja. Ked si sa odomňa odvrátila, nechal som to tak. Až ked som ťa uvidel vtedy na jeseň, som si niečo uvedomil," odmlčal sa.

"A čo?" Opýtala som sa. Neodpovedal, len ma chytil končekami prstov za bradu a približoval sa ku mne. Na ústach som cítila jeho dych a veľmi som ho chcela pobozkať. Tak veľmi! Ale nebolo to správne. Vlastne ked som sa pozerala do tých očí, nevedela som čo je správne a čo nie. Bola som taká zmetená. V poslednej chvíli som sa odtiahla. Pozrel sa na mňa a v očiach som mu videla túžbu aj sklamanie.

"Ja.., ja mala by som ísť," vysúkala som zo seba a postavila som sa. Obliekla som si kabát, zobrala barle a tak rýchlo ako sa to dalo, som krivkala k dverám.

"Počkaj, prepáč!" Zavolal za mnou. Polahky ma dobehol.

"Prosím ťa nechaj ma na pokoji. Chcem byť sama!"

"Dovol mi aspoň aby som ťa odviezol," no nepočúvala som ho a vyšla som von z dverí. Zavolala som si výťah a nastúpila. Ked som vyšla do tej zimy, neuvedomila som si aké je zlé to počasie. Velké vločky husto padali. Hned som sa striasla. Zrazu mi niekto vytrhol barle spod ramien. Než som sa mohla zvaliť do snehu, prudko ma schytili čiesi ruky do náručia.

"Do čerta čo to robíš!?" Kričala som na Thomasa. Pohlad mal neutrálny a niesol ma smerom do vnútra.

"Idem ťa odviesť, nemožeš chodiť sama v tomto počasí," povedal. Všimla som si, že za ním stojí muž v čiernom kabáte, elegantne oblečený.

"To je kto? A prečo drží moje barle?" neodpovedal, "čo, to je tvoj sluha?" odvetila som rozhorčeným hlasom. Nervy som mala na prasknutie.

"Zdravím slečna," odvetil a tváril sa pobavene. Zrejme mu to pripadalo ako milenecká hádka.

"To je náš vrátnik, a už sa nemykaj," dodal rozkazovačným tónom. Odniesol ma k jeho autu a posadil na sedadlo. Zobral si barle od vrátnika a dal ich na zadné sedadlá.

"Vdaka Charlie," odvetil mu.

"Nie je začo pane."

Cesta domov prebiehala v tichosti. Ked zastavil pred internátom, vystúpila som a bez jeho pomoci som odskackala k zadným dverám a vytiahla si moje barle. Tašku som si prehodila cez plece a ked som sa narovnala díval sa na mňa.

"Prepáč mi to, nemohli by sme sa porozprávať?" Opýtal sa.

"Ja," začala som, "..musím ísť." Otočila som sa a krivkala som do internátu.