1.časť

"Mama to nemôžeš myslieť vážne!" Zvyšovala som hlas.

"Prečo si prekvapená?" Zvraštila obočie, no ďalej balila veci do krabice.

"Myslela som si, že..." pomaly som to vzdávala, "myslela som že, keď sme tu boli päť rokov tak tu aspoň doštudujem strednú, to je všetko."

"Zlatíčko," prestala baliť a chytila mi tvár do dlaní, "nové prostredie ti prospeje a dobre vieš, že otec si nevyberie kedy a kde ho presunú."

"Mami, prosím!" zakvílila som, "nemôžem tu ostať u niekoho bývať?"

"Nové prostredie ti prospeje," opakovala, "v Kanade sa ti bude páčiť, okrem toho neni to odtiaľto ďaleko."

"Áno, je to nejaké mesto, ktoré pozná akurát pár tisíc obyvateľov," odvrkla som.

"Nie je to LA, ale je to krásne prístavné mesto. Okrem toho je len pár hodín od Vancouveru. Nejdeme do Kanadských lesov niekde na sever ako si to predstavuješ," odvetila pokojne a vrátila sa ku krabiciam.

"Mami, tu mám kamarátov, školu, tu som ako doma a chcete mi to s otcom vziať?" Nahnevane som si zotrela nechcenú slzu rukou.

"Čo to rozprávaš? V podstate ideme domov. Narodila si sa predsa v Toronte. Kanada je tvoj domov. S otcom sme zvážili aj to, či ťa tu necháme, ale nie je to dobrý nápad. Potrebuješ zmeniť vzduch. Veď ja ťa pomaly nespoznávam Noami! Domov sa vraciaš v noci, neustále niekde beháš a v škole máš priemerné známky," odmlčala sa a skúmavo mi hľadela do tváre, "choď si zbaliť veci a už sa o tom nebudeme baviť. Raz nám poďakuješ." Otočila sa a tým sa rozhovor u nej skončil.

"Mama, načo sa mám zase spriateliť s novými ľuďmi, keď zase odcestujeme?"  

"Zlatko, na tom mieste už zostaneme, už žiadne sťahovanie nebude. Otec si to tak zariadil. A predsa si v maturitnom ročníku, keď budeš chcieť, za rok sem môžeš ísť na vysokú školu," pozrela na mňa spod okuliarov, "a teraz si už choď zbaliť veci, zajtra odchádzame."

Neustále som si ten rozhovor premietala v mysli. Teraz sedím v aute, ktoré som dostala od rodičov na šestnáste narodeniny, a ktoré je celé napchaté krabicami a na streche auta mám priviazané surfové dosky. Je to čierny džíp, trochu starší no stále môj. Čas, ktorý cestujeme, som prestala počítať pri Kanadských hraniciach. Vtedy to bolo sedem hodín. Išla som za autom, v ktorom boli rodičia a určite si cestu užívali, čo sa o mne povedať nedalo. Pláže a krásne Kalifornské slnko minimálne jeden rok neuvidím. Teraz ideme do Vancouveru, s kadiaľ nás trajekt prevezie na poloostrov do prístavného mesta Victoria. Nášho nového domova. Cestujeme po ceste, ktorú obkolesujú husté lesy. Všade samé ihličnany, ktoré majú výšku niekoľko desiatok metrov a v pozadí sa črtajú kopce. Unavene som si vzdychla a pohodlnejšie sa zavŕtala do sedadla. Kanada. Narodila som sa síce v Toronte, no na Kaliforniu som sa naviazala od kedy sme tam prišli. Bola som srdcom Kalifornčanka. Alebo som si to aspoň vtedy myslela. Jeden rok prežijem. Opakovala som si neustále. Zmaturujem a vypadnem buď do Kalifornie, možno do Washingtonu alebo Oregonu. Som jedináčik, otec pracuje pre námorníctvo vo vysokej hodnosti a mama pracuje ako veterinárka. Lenže ja som nemala nič okrem svojej dosky. Darmo mi rodičia povedali, že svojmu obľúbenému surfovaniu sa budem môcť venovať aj v Kanade. Hlboko v sebe som pocítila aspoň malú útechu, no nedopriala som im tú satisfakciu. V Kalifornii som si každé ráno pred školou chodila za surfovať, tak ako vela deciek zo školy po celý rok. No tu budem musieť nosiť akurát neoprén a ktovie aké vlny ma čakajú. Kanada skrátka bola... plná lesov, jazier, divej zvery a poriadnej zimy v zimných mesiacoch.  

Keď sme prišli do Vancouveru, bolo šesť hodín poobede. Prišli sme do prístavu, kde boli už aj sťahováci v nákladiaku s našimi vecami. Keď sa naložili už všetky autá a cestujúci boli na lodi, vyplávali sme. Oprela som sa o zábradlie a nechala vietor, aby si s mojimi vlasmi robil čo chcel. Neunúvala som si ani dať z tváre preč pramienok vlasov. Tá známa vôňa mora, bola všade na svete taká istá. Rozmýšľala som nad novým domovom.

PS: Ďakujem za vyše 4000 kliknutí! Dúfam, že sa vám prvá časť druhého príbehu páčila.