3.časť

Do tejto časti som pridala aj krátky úsek z "jeho" pohľadu, no celkovo ich nebude veľa. Väčšinou to bude písané len z jej (Noami) pohľadu. Príjemné čítanie prajem! xx

Nedeľu som strávila vybalovaním vecí, najskôr vo svojej izbe, potom som pomáhala mame a nakoniec otcovi so záhradou. Po menšom boji s kosačkou, sme to zvládli a do domu sme prišli akurát včas na večeru. Od kedy som si dom prvý krát obzerala, čo bolo od včera, celkom sa to tu zútulnilo. Veľa nábytku tu nebolo, no s našimi vecami som sa tu lepšie zabývala. Na večeru sme mali pečenú rybu. Keď som dojedla, umyla som riad a ako mátoha sa odvliekla do izby. Každý sval si odo mňa vyžadoval odpočinok a mozog mi blikal v hlave len jednu vec. Posteľ. Dala som si sprchu, obliekla pyžamo a v papučiach skočila do postele. Pred tým, než som zhasla svetlo, budík som nastavila na siedmu ráno. Takmer hneď ako sa moja izba ponorila do tmy, som zaspala hlbokým spánkom.

Budík bol tá posledná vec, ktorú som chcela počuť. Z takmer zavretými očami som sa dostala do kúpeľne. Po polhodine v kúpeľni, som stála pred šatníkom, rozmíšľajúc čo si obliecť. Bolo tu o niečo chladnejšie než v LA, tak som si vytiahla slim rifle, šnurovacie členkové topánky a obyčajné biele tielko. Navrch som si dala ešte čiernu koženú bundu, tenký šál a do čiernej tašky som si zbalila pár zošitov a dve perá. Na ruku som si zapla hodinky, ktoré som dostala od rodičov na narodeniny a mohla som vyraziť. V kuchyni ma čakali vysmiaty rodičia. Radšej som si zobrala obed, vodu a trielila do garáže.

Nasadla som do auta a o pár minút sa už viezla po uliciach mesta. Cesta do školy mi trvala za posledné roky najkratšie. Za prekvapivých pätnásť minút som bola pred školou "Patrika Hamiltona". Bolo len niečo pred ôsmou, to znamená pár minút pred zvonením, takže miesto som si našla až na konci parkoviska. Mala som namierené do riaditeľne. Na sekretariáte ma privítala milá staršia pani, ktorej som podpísala nejaké papiere, dala mi rozvrh mojich hodín a kód na skrinku.

"Á, Bonie?" Oslovila sekretárka nejaké dievča, čo prechádzalo okolo z dverí riaditeľne, keď som už odchádzala.

"Áno?" Ozvala sa a z jej pohľadu som si všimla, že teraz nemá moc náladu na nijaké rozhovory, čo si sekretárka zrejme nevšimla.

"Prosím, preveď tu novú slečnu a ukáž jej, kde čo je," usmiala sa, nasadila si okuliare a pustila sa do rozrobených papierov.

"Jasne. Pod," kývla mi rukou a mierila k dverám. Prvých pár metrov som si ju obzerala. Bola to nižšia čiernovláska, snedšej pleti s tmavými očami. Všimla som si, že má na krku zavesený digitálny foťák.

"Takže, ty si Bonie?" Nadhodila som.

"Ach. Prepáč, trochu ma vytočil riaditeľ. Učiteľka sa sťažovala, že vyvesujem fotky na internet, kde je aj ona. Som Bonie Grattonová a obvykle som neni taká nepríjemná na nováčikov," uškrnula sa a podala mi ruku.

"To je v pohode, ja som Noami Ettová, ale môžeš ma volať Ami," potriasla som si s ňou rukou, "a čo presne fotíš?"

"Vlastne všetko. Od školy, cez učiteľov, ak sú zaujímaví, až po prírodu," usmiala sa a nečakane si zdvihla fotoaparát k tvári a vyfotila ma.

"Čože? Musíš ma varovať," zasmiala som sa, "prosím ťa, ukážeš mi skrinku? Nemám tušenia, kde sa nachádza," odvetila som. Pozrela mi na číslo do papiera.

"Jasné. Tu ju máš," ukázala pred nami na skrinky, "máme spolu druhú hodinu. Francúzštinu," uškrnula sa, "rada som ťa spoznala, vidíme sa na hodine. Teraz už musím ísť. Pá."

"Čo? Počkaj, neviem kde je učebňa s fyzikou, ktorú mám prvú hodinu!" No už ma nepočula pri tom hluku okolo. Fajn, nejako to nájdem. Na moje zdesenie zazvonilo. Rýchlo som si nahádzala knihy do skrinky a do tašky dala len knihu a jeden zošit. Chodba sa čím ďalej tým viac vyprázdňovala a keď zazvonilo už druhý krát, chytala ma mierna panika. No super! Prvý deň v novej škole a rovno prídem neskoro. Vďaka Bonie Grattonová. Na chodbách nakoniec neostal nikto, dokonca som nenašla ani tie hlúpe upratovačky. Keď ich treba tak sú tu neni! Nos som mala na papieri a snažila sa vylúštiť číslo mojej triedy.

Ren

Keď som utekal po chodbe, ešte vždy som mal na hlave prilbu. Zastal som, rozopol si remienok na nej a dal dole, na moje prekvapenie som si myslel, že na chodbách už nikto nebude. No uvidel som dievča, ktoré ma nezaregistrovalo a na niečo hľadela v papieri. Bol som od nej len pár metrov. Na škole poznám minimálne po tvári každého, ale toto dievča je tu zrejme nové. Mala vlnité blond vlasy do pol chrbta a bola chudej postavy.

"Prepáč, môžem ti pomôcť?" Oslovil som ju. Hneď sa otočila. Mala tie najkrajšie oči, aké som kedy videl. Boli sýtej zelenej farby, naozaj nezvyčajné.  

"Prosím?" Trochu bola vyvedená z rovnováhy, čo sa o mne dalo tiež povedať.

"No.Ehm... vypadala si, ako že niečo hľadáš. Chceš pomôcť?" Vybľabotal som.

"Ja vlastne,... bolo by od teba milé, keby si mi povedal, kde sa nachádza táto učebňa," povedala a ukázala prstom na papieri.

Noami

Pomaly som sa otočila a uvidela som za sebou stáť dobre vyzerajúceho chlapca. Od pohľadu nemal zrejme viac ako osemnásť. Bol odo mňa vyšší o pol hlavy a mal silné, dobre stavané vyšportované telo. Gombíky na šedom tričku mal na vrchu rozopnuté a odhaľoval tak svoju hladkú, vypracovanú, zlatisto bronzovú hruď. Bože. Čo to so mnou je? V živote som na nikoho takto necivela. Mal tmavé rifle, čierne vysoké botasky, kožennú tmavú bundu a v ruke držal čiernu prilbu. Lesklé krátke čierne vlasy mu rástli do strán od tváre a na šiji sa jemne kučeravili. Mal na nich trochu gélu a spod trička som si všimla na jeho krku tenkú retiazku.

Najviac ma však fascinovali jeho oči. Na odtieň rovnaká tmavomodrá farba kobaltu.

"Prosím?" Nakoniec som mu odvetila, pretože otázku, ktorú mi položil som nezaregistrovala.

"No. Vypadala si, ako že niečo hľadáš. Chceš pomôcť?" Opýtal sa a nadvihol obočie.

"Ja vlastne,... bolo by od teba milé, keby si mi povedal, kde sa nachádza táto učebňa," ukázala som prstom na papieri. V milom afekte prižmúril oči a naklonil sa bližšie ku mne s pohľadom na papieri. Mimovoľne som sa usmiala.

"Je to na konci tejto chodby, posledné dvere vľavo. Fitzhug ti to pre tento krát odpustí, kedže usudzujem, že si tu nová, ale radšej si dávaj pozor na meškanie," uškrnul sa.

"To budem a ďakujem," usmiala som sa a vykročila po chodbe. Pred dverami som sa ešte raz obzrela, no chodba bola už prázdna.