Založili sa kluby, v ktorých mohli ľudia otvorene hovoriť o svojom živote, o tom čo si myslia.
Mohli si vybrať či za zaregistrujú anonymne, alebo pod vlastným menom. Výhodou bolo to, že akokoľvek a čokoľvek ste povedali, nikto sa na Vás nepozeral nahnevane, nikto Vás neprerušoval a hlavne, nikto Vás neodsudzoval za to čo ste povedali.
„Nie je ťažké predstierať radosť, smiech, sám život... Hrať sa na to kým nie sme, na to kým by sme chceli byť, alebo mohli byť keby sa zmení niečo v tom živote. No asi nemôže asi to tak má byť.
Volám sa Elizabeth Penderghast a toto je môj krátky život. Nemyslím tým nudný či tragický, čo vlastne aj bol, ale naozaj, naozaj krátky. Nestihla som sa ani nadýchnuť čerstvého, chladného vánku. Nestihla som starnutie svojho života.. Či ma niečo mrzí ? Je toho veľmi veľa, tak veľa, že sa to ani neoplatí ľutovať. Neoplatí sa mi ľutovať samú seba. Prečo by som aj mala, nikdy som nebola ten typ, čo očakával modré z neba priamo do dlaní.
Narodila som sa v Detroite v roku 1994, neviem či sa toho roku niečo stalo, nikdy ma nezaujímalo čo sa deje vôkol mňa a to bol asi ten problém. Moja matka mala ťažký pôrod, keďže som sa narodila ako druhá z dvojčiat. Moja sestra Evelin sa nedožila žiaľ ani jedného dňa. Od tej doby bola matka na tom zle, preto sa o mňa musel starať viac menej otec.
Do mojich šiestich rokov som s ním žila v Detroite, potom sme sa presťahovali do Oregonu, ďaleko od Detroitu, ale bohužiaľ už bez matky.
T-jay sa ku mne nikdy nesprával ako otec, bol skôr ako môj zlý pestún. Večer chodieval preč a nad ránom sa vracal opitý. Každý jeden deň, ani jeden nebol výnimkou. V tom čase ako osem ročnému decku mi to bolo jedno.
Čas išiel tak neskutočne rýchlo. Mala som šestnásť a vedela som že chcem študovať ďalej......“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára