6.časť

Ozvalo sa klopanie na dvere. „Môžem?“ Pootvoril otec dvere.

„Keď je to nutné,“ zamrmlala som a zaklapla notebook. Sadol si na kraj postele a podal mi tenkú zložku papierov.

„Čo je to?“ Zobrala som si to do rúk a otvorila.

„Veci o tej stáži. Prečítaj si to.“

„Povieš mi už čo to je za stáž?“ opýtala som sa.

„To je prekvapenie,“ usmial sa. „A nezháňalo sa to ľahko. Pochopíš, keď si prečítaš tie papiere.“ Keď som neodpovedala, pokračoval. „Pozri Lia, dúfam že zmeníš názor na vysokú a potom mi poďakuješ.“

„Nezamietla som vysokú, len som ju na čas odložila, to je všetko,“ povedala som.

„Fajn, dobrú noc. Hlavne sa tam dostav na čas, takže si radšej nastav budík.“

„Dobrú.“

Asi po polhodine sa opäť ozvalo klopanie na dvere.

„Nespíš ešte?“ Nazrel Jeremy do tmavej izby.

„Bože, mám snáď napísané na dverách návštevné hodiny alebo čo?“ Tvár mi osvetľoval len displej z notebooku.

„Takže nespíš,“ uškrnul sa, no úškľabok mu hneď zmizol z tváre a neisto prestupoval. Na sebe mal pyžamové kockové gate a biele bavlnené tričko z nápisom nejakej anglickej punk-rockovej kapely. „Môžem sa ťa niečo opýtať?“

„Spusť,“ povzdychla som si a hlbšie sa ponorila do vankúšov. Usmial sa na mňa, prebehol krátku vzdialenosť a hodil sa na postel. Prevalil sa na bok tvárou ku mne a minútu nič nepovedal, len sa hral z lemom jedného vankúša.

„Nepredpokladám, že mi odpovieš, no aj tak sa ťa to chcem opýtať,“ začal neisto a konečne mi pozrel do tváre. „Prečo tak neznášaš Charlieho?“ opýtal sa na otca. Teraz som ja mlčala hodnú chvíľu. Premýšľala som, či mu to povedať.

„Je to zložité,“ povedala som nakoniec.

„Urobil ti niečo?“ opýtal sa opatrne.

„Nie. Ide skôr o to, čo neurobil.“

„Nerozumiem,“ zamračil sa.

„Pred troma rokmi sa niečo stalo. Bola som na tom zle a otec predtým radšej zatváral oči. Nezaujímal sa o mňa. Uvedomila som si to, až keď som ho potrebovala najviac. Mal pre mňa naplánovanú skvelú budúcnosť, tak ako každý rodič pre decko, čo chodilo do prípravku tam kde ja. Do mojich šestnástich rokov som si myslela, že všetko čo mi radil alebo kázal urobiť je správne. Zavolala som mame, ktorá sa po rozvode presťahovala do Kanady a prišla po mňa. Posielal mi rôzne darčeky, peniaze ale odvtedy som sa úplne zmenila. Už som neni jeho malé dievčatko a ani nikdy nebudem to dievča, ktoré si pestoval od detstva.“ Celý čas pozorne počúval.

„Čo bolo to niečo? Čo sa stalo?“ Jedinú vec, ktorú som nechcela rozvinúť, bola táto téma. Pár krát som zažmurkala. Zvláštny pocit vo mne chcel, aby som mu to povedala.

„Chlapec,“ odvetila som stručne.

„Predsa to nemohlo byť také vážne ako si mi práve povedala len kvôli chlapcovi?“ povedal trochu posmešne.

„Pozri ty mudrlant, vôbec nevieš, čo sa stalo. Ver mi, že to bolo dosť na to, aby som sa zložila a nie, nebolo to pre nejakú pubertálnu lásku,“ dodala som, keď som videla, že chcel niečo namietnuť.

„Fajn. Som rád, že si mi to povedala. Ak chceš, môžem tomu bastardovi nakopať prdel. Vieš, teraz je to moja povinnosť. Som tvoj big bro,“ lišiacky sa usmial a stisol mi jednu ruku. Vyčaril mi na ústach taký neviazaný smiech, ktorý som nezažila už dosť dlhú dobu. Rozosmial ma a smiali sme sa ešte dlho po tom.