LYYL 2.časť

Ahoj ľudia!! tak teda, adminka mi povolila pridávať sem moju poviedku, jedna časť tu už je od včera :) dúfam že mi dáte vedieť, či to mám zabaliť alebo to ďalej pridávať..:D neviem aké žánre sa Vám páčia, ale toto je trochu tragédia/balada... alebo čo si pod tým Vy predstavíte :D A hlavne ...tešte sa na novú poviedku od adminiky!! :)

„Mala som šestnásť a vedela som, že chcem študovať.  Už od mala som chcela chodiť na Jeffersonskú strednú do San Francisca. No mala som aj iný dôvod a tým bol T- jay. Chcela som byť od neho čo najďalej. Úplne mi stačilo, keď som došla domov na Vianoce, Veľkú noc či tie nekonečne dlhé dvojmesačné  prázdniny.

Po pravde, keby som mohla ostať na internáte aj cez sviatky a prázdniny, z radosťou by som tam ostala. Skoro vo všetko mi bránila moja neplnoletosť. Vždy keď som niečo potrebovala podpísať, alebo ohlásiť musel do toho zasahovať T- jay.“

Elizabeth rozprávala tichým, až príjemným hlasom. To bol dôvod prečo ju všetci zaryto počúvali. Jedna osoba na ňu však pozerala inak. Mala pohľad, z ktorého sa dal vyčítať smútok. Ako keby tá osoba cítila a prežívala všetko z Elizabeth, ale ešte pred tým než vstúpila do miestnosti a začala rozprávať svoj príbeh. 
„.... potom som vošla dnu zo svojimi spolubývajúcimi na internáte a zarazene sa pozrela na spúšť čo ostala v našej izbe.

'Liz, to snáď nie je pravda. Tento pol rok už druhé zemetrasenie a ešte stále nám odmietajú dať priepustku domov' rozrušene povedala Ema, vždy som sa musela premáhať aby som sa nezačala smiať, keď sa tvárila tým svojím akože vážnym a nahnevaným pohľadom. Ale na jej slová som neodpovedala, lebo som s ňou nesúhlasila, či skôr som si neželala tú priepustku. Samozrejme, že by bolo správne ju dostať, ale mne sa nikdy nechcelo ísť domov. Vlastne..“  Trochu sa odmlčala, zapochybovala či smie vysloviť tú vetu .. „vlastne San Francisco, ten intrák a priatelia boli mojím domovom“ prehltla hrčku, ktorú mala v hrdle.
„Ten pocit istoty nadobudol plnosť avšak až po tom, čo som spoznala Sama.“ Opäť sa odmlčala, no teraz to bolo kvôli spomienkam. Kvôli bolesti ktorú sa snažila práve na tomto mieste dostať von zo seba. 

„Áno aj ja som sa sním spoznala tým otrepaným spôsobom s číslami.“ Bolo počuť, že má už omnoho viac uvoľnený hlas. „Po škole som išla s Emou a Katy na intrák, keď sme cestou natrafili na Katynho starého známeho zo základnej. 

'To je mi ale milé prekvapenie. Jedna stará a dve nové tváre, ktoré sa nedá zabudnúť' Povedal Sam prekvapeným hlasom. Keby sa v tú chvíľu neozve, Katy by si ho nevšimla a mi by sme sa nikdy nespoznali.

'Je to možné, aby som stretla chlapca čo ma od malíčka podpichoval tu v San Franciscu, míle ďaleko od minulosti? '

Katy pochádzala z Carson City a Sam taktiež. V ten deň sme si predĺžili cestu aby sa sním Katy po rokoch mohla porozprávať. Bol to zaujímavý deň, pretože som sa aj ja, aj Ema dozvedeli o našej nevinnej spolubývajúcej veci doposiaľ neznáme. Samozrejme, že sme na Katy názor nezmenili, ale aspoň sme sa dobre pobavili.

'Takže to je asi zbohom však? ' Povedal Sam keď sme stáli pri vchodových dverách do intráku. Celý čas som mala pocit, že na mňa pozerá očkom a nemýlila som sa.

'Liz, to hovoril tebe. ' Šťuchla ma Katy 'Nepozeraj na mňa tak zmetene, ja mám toľko šťastia, že tohto chlapca stretnem aj na konci sveta.' Pousmiala sa a rozlúčila so Samom. Ema mu na rozlúčku podala ruku z úsmevom na tvári a ja som sa cítila neskutočne trápne. 
'Takže by sme sa mohli stretnúť? Napríklad zajtra? ' spýtal sa ma neveriacky pohojdávajúc sa z nohy na nohu. Samozrejme, že v tom nebolo nič romantické. Akoby aj mohlo. Predsa len som mu to číslo dala a na rozlúčku som mu zakývala celá začervenaná.

Musím sa priznať, že to bol môj prvý kontakt z niekým, kto mi bol celkom sympatický. Môj  úplne prvý kontakt s chlapcom.“

Rozmýšľala prečo je tu, prečo to všetko hovorí ľuďom, ktorých do dnešného dňa nevidela. Ale musela pokračovať, aby aspoň zopár ľudí spomínalo na jej odkaz.