„V mojom živote sa udialo veľmi veľa vecí. Väčšina bola tak zlá, že som mala chuť padnúť na kolená a už nevstať. No keby mám možnosť vrátiť čas, určite a bez váhania by som si vybrala ten moment.
Ľudia Vám môžu hovoriť 'ty za to
nemôžeš' alebo 'to bolo predurčené' a všetky tie sra*ky okolo toho, ale ak
ten pocit poznáte, viete že to nikdy... nikdy neprestane vŕtať v hlave.
Viete, že stačilo tak máličko k tomu aby ste to zmenili.
Vyšla som na terasu 'Prosím ťa Sam
môžeš zliezť.' otočila som sa aby som videla čo sa deje. Nejaké dievča stálo
pri Samovi. No on stál na opačnej strane zábradlia. Ani neviem prečo som sa tak
strašne začala smiať. Vlastne to viem, len to priznanie je niekedy ťažšie než
to čo som vyslovila.
'Prosím ťa, veď je zbabelec
a až moc veľký na to aby skočil.' Vždy sa na mňa pozeral zvláštne,
ale tento krát to bolo priam vražedné.“
Zastavila v rozprávaní. Nikto
ju neprerušil, nikto sa na ňu nepozrel preľakane. Spomenula si na jeho pohľad.
„Po chrbte mi priam mráz prechádzal.
Nikdy som sa ho nebála aj keď bol odlišný od iných. Vždy keď som sním bola
správal sa inak ku všetkému ako ostatný. Ale v tú noc,... v tú
noc som si uvedomila aké je to naozaj monštrum.
Nepozeral sa na mňa nahnevane, ani
previnilo. On sa... usmial. Jednoducho sa usmial a skočil.“
Potláčala slzy, ktoré sa vždy
objavili pri spomienke práve na tento moment. Osoba, ktorá sedela
a počúvala slová sa zadívala na Elizabeth. Bol to výraz podpory
a útechy, ktorú vkladala do jej očí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára