11.časť

„Nechoď,“ plakala som. Držala som ho pevne okolo ramien a vzlykala mu do košele.

Odtiahol sa. Do tváre mu nebolo vidno, no vedela som kto to je. Vždy som to vedela.

„Musím,“ odtiahol ma rukami. Chcela som kričať, no nevyšiel zo mňa ani hlások. Chcela som vzlykať a prosiť, no nohy som mala sťa podťaté. Chcela som toho toľko urobiť, no stála som tam a dívala sa, ako sa všetko predo mnou rúca. Pohltila ma prázdnota. Nikde nekončiaca tma. Bolo to horšie ako smrť. Len padať v ničote. Sama.

Precitla som sa na to, ako ma vlastné hrdlo zradilo. Vydávalo zvuky niekde medzi kričaním a vzlykaním. Líca som mala zmáčané slzami. Bolestivo som zastonala. Tá nočná mora bola ako facka. Facka, ktorá ma prebudila z tej vykonštruovanej dočasnej spokojnosti. Celý rok po tom, čo som odišla z Anglicka, sa mi tento sen vracal každú noc znova a znova. Chcelo sa mi plakať, kričať a potom opäť plakať. No nevyšlo zo mňa nič. Len veľká guča pocitov vo vnútri. Keď som si opäť myslela, že možno zabudnem, prišla krutá realita. Mala som chuť ho nájsť a urobiť mu to isté čo on mne. Celé mesiace kŕčov v žalúdku z toho, že som nejedla. Opuchnuté oči od plaču, ktorí som myslela, že nikdy neprestane.

Bolelo ma celé telo. Pomaly som sa otočila na bok a pozrela na nočný stolík koľko je hodín.

„Ach,“ bol jediný povzdych, ktorý som vydala. Bolo päť hodín. Spánok neprichádza do úvahy. Ako bez života som sa pomaly presúvala do kúpeľne. Opláchla som si tvár a pozrela do zrkadla. Bolo to ešte horšie, ako som si myslela. Viečka pod očami mali nádych levanduľovej a na mojej snedšej pleti to vyzeralo všelijak, no určite nie pekne.

Zišla som dole do kuchyne, aj keď som nevedela presne čo idem robiť. Najskôr som si vybrala dve kocky ľadu a priložila si ich pod oči. Ľadová bolesť bola zvláštne príjemná. Chcela som zmierniť aspoň ten najhorší opuch, aby som ráno nevyzerala tak strašne. Keď už to presahovalo z hranicou vydržania, ľad som hodila do drezu. Náhli pocit, ísť za Jeremym mnou otriasol a bola som prekvapená. Nikdy mi neprišlo na um, že by som mu mala hovoriť moje problémy, ale moje nohy mali najväčšiu chuť ísť k nemu do izby a nechať ho, aby ma rozveselil. Čo by sa určite nestalo o.. pozrela som na hodinky v kuchyni. O 5:13. Nebolo fér, aby sa kvôli mne nevyspal ešte aj on. Išla som do otcovej pracovne. Neprekvapila ma jej bohatosť. Veľký mahagónový stôl v strede, kožené kreslo za ním, ani staré, drahé knihy, ktorými boli zaplnené dve steny. Trávila som tu všetok voľný čas. Milovala som tú vôňu starých kníh, otca za stolom s tabakom v ruke a pohárom v tej druhej. Mohla som tu stráviť hodiny a nikdy sa mi to tu nezunovalo. Nie raz sa stalo, že som tu do noci trávila čas čítaním. Prešla som k presklenej skrini, kde si otec uschovával alkohol. Dobrí alkohol. Vytiahla som karafu a pohár a naliala si doplna hnedastej tekutiny. Na pár dúškov som pohár vyprázdnila a naliala si ďalší. Po druhom pohári som sa pobrala do izby. Rozmýšľala som, čo by som urobila, keby som ho stretla. Utiekla by som? Kričala naňho? Nie, rozhodne by som neutiekla, opakovala som si.