15.časť

„Tayla, dúfam, že si ešte nezabudla staré spôsoby,“ otec na mňa pozrel s prosbou v očiach, no výstrahou v slovách.

„Charlie,“ položila mu Kate ruku na rameno. Zrejme vycítila, že táto poznámka by neostala z mojej strany nepovšimnutá.

„Pekné,“ uznal Jeremy a prešiel si po na mieru robenom čiernom obleku. „Netušil som, že niekedy vstúpim do samotného stredu anglickej smotánky,“ uškrnul sa. Tá “večera“ bola totiž stretávka najmenej dvadsiatich ľudí.

„Zvykaj si,“ zatiahla som s očami privŕtanými na otcovom chrbte. Jer ma chytil za ruku a jemne pohladkal palcom po dlani.

Tobias Aldrige meral vyše stoosemdesiat centimetrov a pod odevom šitým na mieru sa mu črtala mocná postava. Ale nie to pritiahlo moju pozornosť. Nie, bol to nádych hrozby, čo z neho sálal. Dokonca aj keď nasadil uvoľnenú masku a úsmev, cítila som v ňom utajené napätie. Takmer som zabudla ako veľmi sa na neho podal Ethan. Jeremy si o niečo povolil stiahnutú kravatu.

Zvítal sa s mojim otcom a Kate, zoznámil sa s Jeremym a na mňa pozrel trochu prekvapene.

„Prečo každý na mňa zíza?“ zahundrala som, ked sme vošli do vnútra.

„Čuduješ sa?“ uškrnul sa Jeremy a obzrel si ma od hlavy po päty. Zasmiala som sa a jemne ho buchla do brucha.

„Tri roky ťa nikto nevidel,“ vysvetlil otec a odpojili sa od nás s Kate, aby sa išli zvítať s ďalšími ľudmi.

„Tayla,“ zvolalo dievča. „Dlho som ťa nevidela.“

„Ahoj Lucy,“ pozdravila som peknú čiernovlásku v úhľadných šatách. A naozaj. Ako som si myslela, zízala na Jeremyho.

„Toto je Jeremy, môj brat.“ Predstavila som jej ho. Jeremy sa na ňu neisto pozrel a usmial sa.

„Nemyslíš vážne, že má iba šestnásť rokov. Ved vyzerá aspoň na osemnásť,“ zamrmlal mi Jeremy do ucha, keď ju zavolala mama.

„Je pekná však?“ usmiala som sa na Jeremyho, keď mu opäť pohľad zabehol k nej. „Ale pamätaj Jer. Nemá osemnásť a ty si od nej starší o päť rokov.“

„Ved som nič nepovedal,“ zamračil sa na mňa.

„Ani nemusíš,“ dodala som. „A mal by si sa prestať toľko mračiť,“ potľapkala som ho po líci a namierila si to do záhrady. Bola osvetlená červenými girlandami a na stromoch boli zavesené malé svetielka. Oprela som sa o jeden zo stromov a pozerala na ľudí, ktorí striedavo chodili von a dnu, väčšinou len tí, ktorí si chceli zapáliť. 

„Lili?“ s hlbokých nádychom som ho počula. Jediný človek ma takto volal. Nevedela som čo urobiť skôr. Neznášala som svoje telo zato, ako naňho reagovalo. V žalúdku sa mi rozlial ten hnusný, no zároveň krásny pocit a srdce sa rozbúchalo, až som mala pocit, že zastane. V prvom rade som mala chuť ísť za otcom a opýtať sa ho, čo tu dopekla robí Ethan. Nehýbala som sa, len som zostala strnulo stáť.

„Ked mi Lucy povedala, že si tu, nechcel som jej veriť,“ povedal to s rovnako hlbokým výdychom. „Prosím pozrieš sa na mňa?“ počula som ho, ako pristúpil bližšie.

Pomaly som sa otočila tvárou k nemu. Môj zúfalý povzdych našťastie nebol taký hlasný, aby ho počul. Chlapec ktorého som tak ľúbila a ešte stále ľúbim tam stál v celej svojej kráse. Ešte dokonalejšie, ako som si ho kedy predstavovala a pamätala. Chcela som plakať, ale nevyšlo zo mňa nič. Oči ma len tupo pálili a zízala som naňho. Nával pocitov hneď zamrazil fakt, pre ktorí by som mu najradšej vrazila.

„Ako sa vôbec opovažuješ za mnou prísť a o niečo ma prosiť?“ Slzy nakoniec vyšli a nenávidela som sa zato, že kvôli nemu plačem. Nahnevane som si ich zotrela.

„Dlžím ti vysvetlenie.“

„Vieš čo mi dlžíš? Rešpekt. Tak ma nenúť poslúchať tvoje vysvetlenie.“

„Lili mrzí ma to.“ Vrazila som mu. Tá facka bol len začiatok toho, čo by som mu najradšej urobila.

„To som si zaslúžil,“ pozrel sa do zeme a opäť a mňa.

„Teba to mrzí?“ vyprskla som trpko. „Ty si nevieš predstaviť, aké poníženie si mi spôsobil. Najskôr sa so mnou vyspíš a pár hodín nato len tak odídeš a už sa neozveš,“ nabrala som dych. “Ľúbim ťa.“ hovoril si. “Máme spoločnú budúcnosť.“ opakoval si,“ napodobňovala som jeho hlas.

„Lili.“ povedal slabo.

„Bud ticho!“ hlas sa mi stupňoval. „Ty arogantný bastard,“ zo všetkých síl som sa ho snažila sotiť. Fakt, že mohol vážiť o tridsať kíl viac, mi to dosť sťažil. „Ja som ti volala, písala. Bola som taká naivná, že sa mi ešte ozveš. Ty si ani nevieš predstaviť, čím som si prešla,“ prskala som.

„Nemohol som sa ti ozvať. Otec ma poslal do Kentu,“ prerušil ma.

„Prečo by ťa posielal na inú školu?“

„Povedal mi, že tento románik treba zrušiť. Dočerta sám neviem prečo to urobil! Nestihol som ti poslať ani hlúpy email a nemohol som ti ani volať,“ nahnevane zatínal sánku.

„Keď som sa pred rokom vrátil, išiel som hneď k vám domov napriek tomu čo hovoril otec. Som už dospelý a bolo mi jedno čo si bude myslieť, no už si tu...“

„Nebola,“ dokončila som zaňho.

„Snažil som sa ti volať, ale tvoje číslo už neexistovalo.“

Nestihla som čokoľvek povedať, pretože mi chytil tvár a pobozkal ma. Odtískala som ho, no skôr inštinktívne ako zo skutočnej túžby vymaniť sa. No potom mi rukou prešiel po krku a do vlasov. Pamätala som si, ako som ho zato zbožňovala. Takmer som zabudla aké je to pohladenie príjemné. Pery pritisol ešte silnejšie, keď cítil, že som sa podvolila. Moje telo podvedome zvláčnelo, dala som sa ním unášať. Jazykom mi pošteklil pery. Pootvorila som ich a znova som to pocítila – horúci, neuveriteľný pocit. Začala som prerývane dýchať. Keď sa odo mňa odtiahol, prstami mi prešiel po líci, akoby ma láskal. Celé telo sa mi zachvelo pri zmyselnosti toho ľahučkého dotyku.

„Bože čo to robím,“ začala som krútiť hlavou a odtisla som ho od seba. „Už to viac neurob.“ Prešla som popri ňom a vybehla z domu. Nevšímala som si jeho volania.

Komentár by potešil. ;)