16.časť

Keď Jeremy vypol motor, vystúpila som, zabuchla dvere a ponáhľala so do vnútra. Nevedela som sa dočkať na postel a svätý pokoj.

„Tayla, povieš mi čo to má znamenať?“ Poľahky ma dobehol pred vchodovým dverami.

„Čo ako?“

„Prečo som ťa musel odviezť domov?“

„Vadí ti to? Nemyslela som si, že sa tam nejako zabávaš a otec s Kate si zoberú taxík, tak aký máš problém?“ Vyzula som si topánky a stúpla si na prvý schod, keď ma chytil za ruku.

„Nie nevadilo mi to, že sme odtiaľ išli preč skorej, aj keď som sa tam nenudil, aby som povedal pravdu, ale chcem vedieť prečo si sa tak ponáhľala. Bože, v jednu chvíľu som si myslel, že sa rozplačeš,“ povedal to ako vtip, no nemal ďaleko od pravdy.

„Pozri Jeremy, nerieš to. Som unavená, chcem si ísť ľahnúť okej?“ Nahla som sa k nemu a dala mu pusu na líce. „Dobrú noc.“

„Ale Lia...“ Keď som sa otočila a nevšímala si ho, vzdal to. „Dobrú,“ zamumlal.

„Spíš?“ otec nazrel do izby. Bolo už niečo po pol jednej, no spať sa mi ešte nedalo. Alebo som skôr spať nemohla. Keby som zavrela oči, cez hlavu by sa mi pretáčal len jeden obraz. Tak som radšej sedela v kresle a čítala knižku.

„Deje sa niečo?“ Do knihy som si dala záložku a zdvihla k nemu tvár.

„Chcem sa ťa opýtať, ako to pôjde ďalej. Myslím tým, či pôjdeš naspäť za mamou alebo si si to rozmyslela a chcela by si tu zostať?“ Sadol si oproti mne.

„Naozaj to chceš riešiť teraz?“ Pobavene som sa pozrela na hodinky.

„Áno, chcem sa ťa niečo opýtať, tak nech už to je za nami.“

„No nechcem sa tu zdržať. Idem domov tak ako som to mala v pláne na začiatku,“ odvetila som.

„Myslel som, že si s Jeremym začínate rozumieť. Ani kvôli nemu tu nechceš zostať?“ Spojil si dlane a predklonil sa smerom ku mne. Zdal sa mi nejaký napätý.

„Jeremymu nebudem chýbať a na Vianoce mu pošlem darček,“ mávla som rukou. Otec sa tváril trochu prekvapene, no chvíľu mlčal.

„Čo keby som ti povedal, že si dostala serióznu ponuku na prácu a ja som ti ju nevybavil? Alebo teda obvolal som len pár ľudí, ale väčšinu hlasov mali tvoji možno -budúci zamestnávatelia- ?“

„O čom hovoríš?“ Zbystrila som naňho pozornosť.

„Tá skupina...no tí...“ Nevedelo mu prísť na meno. Pozrel na mňa, no len som tupo zdvihla obočie. Nemala som poňatie o čom točí. „Tí One Direction,“ luskol prstami, keď si spomenul. Je to najznámejšia skupina v Anglicku, možno vôbec na svete a jemu nepríde na um ani len ich názov.

„Čo s nimi?“ Dúfala som, že tie opice ešte stretnem. Liezli na nervy, ale v podstate som si ich obľúbila.

„Volal mi ich manažment, keďže mali číslo z tvojej stáže moje a chceli by s tebou pracovať.“

„Čo?“ vyprskla som. Takmer som sa začala smiať. „S čím by už chceli so mnou pracovať?“

„Ich stajlistka je niekde mimo a na koncerty niekoho potrebujú.“

„A?...“ pretočila som rukou, aby pokračoval.

„Mali v pláne nájsť záskok niekoho s dlhšou praxou, ale tí chlapci dali na ten zoznam možných uchádzačov aj teba. Potom som zavolal pár ľudom, a to miesto si dostala ty. Zatiaľ. Rozhodni sa do zajtra. Keď to nezoberieš, niekto druhý veľmi rád.“

„Fajn. Jasné, že to beriem. Aspoň si zarobím,“ povedala som ľahko. Nechápem, prečo okolo toho robí takú dôležitosť.

„Nebude to v Londýne.“ Vystrel sa a oprel o kreslo.

„Kde?“

„V iných Anglických mestách. Je to na jeden mesiac, preto sa ťa pýtam, či máš stále v pláne odísť za týždeň ako si pôvodne chcela.“

„Ja..“