17.časť

Bola to otázka jeden minúty. Len jednu minútu som si dovolila nemyslieť, potlačiť dlho pestovanú nenávisť a odpor. V tú chvíľu som si dovolila myslieť len to, čo chcelo moje vnútro a ten hnusný pocit v nohách a v bruchu. A to vnútro chcelo Ethana. Rozum sa však dostavil rýchlo a ten opar pokojnej nevedomosti alebo skôr nechcenej nevedomosti zničil v jednom okamihu. A potom som utiekla. Zbabelo. Chodila som od jedného mesta k druhému a stále dokola robila ten istý cirkus. Pri troche šťastia som bola taká uťahaná, že som si naňho ani nespomenula, ale to stávalo málokedy. Hlúpo som si myslela, že mi iné prostredie s inými ľudmi pomôže. V jednu chvíľu som bola pevne rozhodnutá, že sa mu nemienim už ozvať, no vzápätí som si predstavovala čo ak.. mu odpustím? ..ak to hodím za hlavu? Dá sa to vôbec?

No dôsledky jeho konania boli až príliš veľké. Ak som si aj cez deň naňho nespomenula, v noci ovládal moje sny. Doslova. Každú noc, ten istý sen. Vždy keď som sa prebudila, v hrudi som mala taký tlak, až som si myslela, že moje srdce je z kameňa. Moje pocity boli niekde medzi nostalgiou, hnevom, zúrivosťou a napokon smútkom.

A tak, po mesiaci a dvoch týždňoch na ceste po Anglicku som stála na stanici a prizerala sa, ako sa ku mne valí môj braček. Z nocí nespavosti a dlhej cesty z Hampshire som sa len lenivo usmiala a nastavila náruč človeku, na ktorého jediného som sa úprimne tešila.

„Sestrička,“ vykúzlil na tvári svoj diabolský úškrn. Niekedy som pochybovala, či naozaj niesme pokrvná rodina.

„Ach Jeremy,“ opätovala som mu jeho silné objatie. „Poďme odtiaľto preč, som strašne unavená a chcem ísť do postele.“

„No nie a ja som ťa chcel niekomu predstaviť,“ zatváril sa naoko smutne. Počkať, žiadne naoko.

„Prečo ten výraz?“ štuchla som doňho.

„Chcel som ti predstaviť niekoho, s kým sa vídam odkedy si odišla,“ žiarivo sa usmial. „Sedí v aute a už sa na teba teší. Veľmi,“ dodal.

„Jeremy čo to má znamenať?“ chytil ma okolo drieku a viedol k jeho autu.

„Dúfam, že budeš rada aj za mňa,“ prekypoval šťastím.

„Jer, naozaj to nemohlo počkať do zajtra? Alebo pozajtra? ...Alebo po-po-pozajtra?“ lenivo som odvetila a on sa hlasno zasmial. Hlboko som povzdychla.

„Lia?“ zvolal na mňa piskľavý, natešený hlas. Všetky črevá vo mne zamrzli. Vystúpila z auta a s úsmevom na mňa kývala. Otočila som sa na Jeremyho. 

„Jeremy myslela som, že mi predstavíš svoje dievča, prečo tu je Lucy?“ Široko sa na ňu usmieval a pohľad mal len na nej. Nahla som sa k nemu a videla som mu to na očiach. Bol beznádejne a bezpodmienečne zaľúbený.

Dúfam, že sa časť páčila. Komentár by potešil :)