22.časť

Trielila som sa besným Ethanom a začula som ako Lucy natešene poznačila: "Aha, Ethana sme už našli."

Snažila som sa gestikulovať, aby sa spakovali, ale zrejme to nemalo účinok. Začala som mykať už aj hlavou, čo neprinieslo nič iné, len kŕč do krku, tak som to nakoniec vzdala a rozbehla sa ešte viac.

"Počkaj, neblbni Ethan. Daj si to vysvetliť," dobehla som ho a chytila za rameno. Ruku mi striasol a valil sa ďalej. "Je to môj brat," snažila som sa ho zastaviť jedinou vecou, nad ktorou ešte mohol pouvažovať.

"Pokiaľ viem, nie pokrvný," nepekne sa usmial. Jeho grimasa pôsobila strašidelne. Prvý krát bolo z neho cítiť strach. Jeho ostré slová ma čudne zaboleli.

"Prosím, nie! Stoj!" postavila som sa pred neho, no len ma obišiel. Keď bol v takej blízkosti, že mu videli do tváre, Jeremy ťažko prehliadol jeho výraz. No Lucy áno.

"Ahoj braček..." veselo začala.

"Prečo si sa s ním olizovala?!" schytil ju za plecia a trhol ňou. Jeremy sa zamračil.

"Myslím, že by si ju mal pustiť kamoš," začal. Videla som ako zatína svaly na tvári.

"Ty drž hubu!" okríkol ho.

"Bože Ethan, správaš sa ako otec," povedala to ako vtip. "Bolí to, pusti ma Ethan..." povedala slabým hlasom.

"Pusť ju," Jeremy ho chytil za plece. Bol na kraji vybuchnutia.

"Bože prestaňte," zúfalo som modlikala. V dave, čo sa už zvätšoval som sa snažila nájsť Williho.

"Prosím ťa, pusti ju a všetko ti vysvetlíme."

"Toto mi chceš vysvetľovať?"

"Áno, len mi daj šan..."

"Ty sviňa!" Ethan pustil Lucy, až sa zatackala a vrhol sa naňho. Vrazil mu päsťou do brady a poslal ho k zemi. Jeremy sa otriasol a zdvihol sa, no čakal ho druhý úder. Tentoraz sa zachytil Ethanovho trička a stiahol ho so sebou. Zvozili sa na zem a tam sa klbčili ako chlapci.

Lucy vykríkla.

Bezmocne som sa na to pozerala. Vrešťala som, aby ich niekto odtrhol, no nikto sa k tomu nemal a druhý brat, ktorý má chladnejšiu hlavu, ako jeho mimoňské dvojča nebolo nikde na dohľad. Videla som ako Ethan udrel Jeremyho, aj úder na revanš. Ethan zastonal od bolesti, no oboma kolenami kopol Jera do chrbta. Jeremy mu znovu vrazil, až Ethanovi hlava udrela o betónový chodník pred domom.

Zvrieskla som. Nemohla som sa na to pozerať.

Skočila som Jeremymu na chrbát a začala ho buchnátovať po hlave. "Pusť ho, ty surovec! Daj mu pokoj!"

Jeremyho ten útok tak prekvapil, až zmeravel a Ethan to využil. Stále zavesená o Jeremyho, som spolu s ním padla na trávnik. Ethan ho schytil za tričko a vytiahol na nohy. Potom mu päsťou vrazil do žalúdka až sa Jeremy prehol napoly a pritisol si ruky na brucho. V tej chvíli Lucy skočila rovno na Ethana a ovinula mu nohy okolo pása. Päsťami ho mlátila po hlave vrieskala mu do ucha: "Daj mu pokoj!"

Odrazu prišla záchrana. William. Vypustila som hlboký výdych.

"No konečne. To ti trvalo," utrúsila som. Len sa zaškeril a schytil vrieskajúcu Lucy z Ethanovho chrbta. Ten sa chytal za uši.

"Bože, zvoní mi v ušiach Lucy!" zlostne odfrkol.

"Tak ti treba," prepichla ho pohľadom a ponáhľala sa za Jeremym, ktorý bol stále zohnutý a lapal po dychu.

"Čo sa tu deje?" nonšalantne prehodil Willi. Zjavne chcel odlahčiť situáciu a zlostné pohľady mu dosvedčali, že sa to nepodarilo.

"Obchytkával ju a jazyky mali až v krku," vypľul z úst krv.

"Ty sa nemáš čo do mňa starať!" zrúkla Lucy.

"Nie Lucy. Sme tvoji bratia, do takých vecí sa máme starať," zamračene, ale pokojne odvetil Willi.

"Dobre," kapitulovala. "Ale nie sa hneď naňho vrhnúť!"

"To nebolo najmúdrejšie," blonďaté dvojča presunulo zamračený pohľad na tmavovlasého brata.

"Seriem ti na to, či to bolo múdre! Keď sa to otec dozvie..." prerušila som jeho prskajúce slová.

"Hádam mu to nechceš povedať v takomto stave. Počkaj, kým ti vychladne hlava a všetci sa porozprávame..." pokojne som hovorila a chcela ho chytil za rozrazené líce.

"Ty si o tom vedela?" odsotil mi ruku. Bola som ako omámená.

"Čo to má s tým spoločné?" nechápala som.

"Takže vedela?" nevraživo na mňa pozeral. Práve som sa zaňho vrhla na svojo brata (aj ked nie biologického) a bránila ho!

"No tak, ukľudni sa," Willi mu položil ruku na plece, ale striasol ju zo seba.

"Áno, ale..." vysúkala som zo seba.

"To je neuveriteľné. Takže ty mu ešte pomáhaš, aby mi prášil sestru a pritom dobre vieš, aký je. Lucy je moja sestra a ani ti nenapadne mi to povedať!" vrieskal.

Nenachádzala som slov: "Čo to..." Nedokázala som ani zrozumiteľne dokončiť vetu.

"V živote by som mu nedovolila, aby ju zneužil ty idiot!" vrieskala som už aj ja. "Hneď by sa mu románik s ňou skončil, keby som vedela, že ju nemá rád a má ju len na sex. Ak by si nebol taký idiotský magor, ako tvoj otec a dal si to vysvetliť v kľude, tak by som ti povedala, že sa majú úprimne radi," môj hlas bol na vysokej stupnici decibelov. "Ale ty tu vyskakuješ ako jeleň v ruji... A to som si ešte pred desiatimi minútami myslela, že... že... kašli na to," hodila som rukou. V živote ma nesklamal viac ako práve teraz. Bolo mi do plaču a zároveň som mala chuť ho ovaliť s tým záhradným trpaslíkom pri mojej nohe.

"Myslím, že je čas ísť domov," chytila som Jeremyho pod druhé plece s spolu s Lucy sme sa otočili na odchod. Slzy som už nemala len v očiach, ale po celej tvári.

"Ježiš..." habkal Ethan, už zase kľudný. Chytil sa za hlavu, ako by sa práve zobudil. Nuž, neskoro. Trpko som si pomyslela. "Prepáč mi to Lili, bože som idiot." Nežne a s ospravedlňujúcim pohľadom sa na mňa pozrel. Nevšímala som si ho a pomaly sa otočila s ťarbavým Jeremym a Lucy k autu.

"Lili..." chytil ma okolo pása.

"Nie!" prudko som zrúkla. "Daj mi pokoj. Toto si prehnal. Počuješ ma? Zabudni na to, čo sa medzi nami stalo pred týmto fiaskom, pretože si to kompletne zničil. Nevolaj mi, nekontaktuj ma a zabudni na mňa," precedila som cez zuby. Boli to možno tvrdé slová a hlboko v sebe som sa za ne chcela ovaliť kameňom.

"To určite! Nemysli si, že takto odídeš...Počuješ?" Chcel ma zastaviť, ale William ho zadržal. Nebyť jeho, rozbehol by sa za mnou a vytriasol by zo mňa, aby som tie slová zobrala naspäť. Bola som v takom citovom rozpoložení, že by som sa mu možno aj hodila okolo krku.

"Nie, kamoš. Vážne si to prehnal. Na teraz to nechaj tak." Bola som mu vďačná a opakom ruky som si utierala slzy z líc.

"Myslím, že šoférovať budem ja," povedala som tým dvom vedľa mňa a za seba sa ani nepozrela. Zdalo sa mi, alebo som mala na tú štvrtinu sekundy pocit, že Ethan mal slzy v očiach? Potom som si pripomenula, že mi to môže byť jedno. Ethan je pre mňa nič, vzduch. Minulosť. O akom Ethanovi to vlastne premýšľam? Svoje city som pochovala na tri zámky hlboko v sebe.  

Tak, čo hovoríte? Možno predposledná alebo pred-pred-posledná časť, čo bola taká akčnejšia :D Budem rada ak napíšete komentár :)