DoR 10.časť

-nech sa páči :)

Deň bol krátky, nezvyčajne krátky. Ako som aj k Sarah prišla, tak som aj odišla. Ostávalo už iba sedem dní, teda týždeň.. jeden týždeň a opäť bude škola. Večer som nemohla zaspať. Samozrejme, že ako rýchlo ubehol deň tak pomaly išla noc. Nemohlo to byť horšie, pretože počuť ako sa Agatha zakráda von cez okno ma neskutočne znervózňovalo. Sakra keď cezeň nevie liezť tak načo tade ide? Aby ma rušila aj pri mojej snahe zaspať?

Nemohla som prestať myslieť na Sarahin zajtrajší program. Odkedy som doma, boli sme neustále u nej, vlastne u jej starkej, ale na tom nezáleží. Nie priamo mi povedala, že by sme mohli ísť do mesta. Medzi ľudí, ach.. dookola hovorila, že pôjdeme na vzduch, prejsť sa. Nerozumiem prečo mi to nepovedala na rovinu „Ana, zajtra pôjdeme medzi ľudí do mesta. Viem, že už dlho si nebola takto vonku, ale musíme niekde začať.“  To by mi úplne stačilo. Ale nemôžem sa na ňu hnevať, keď sa snaží byť milá.

                                             ---------

„No tak Ana!! Pohni si, ja na teba nebudem čakať pól dňa!“ kričala na mňa z dvora Sarah, samozrejme že v jej hlase bolo počuť smiech. Mala sa prečo smiať, pretože už od rána som bola hore a chystala sa. Ani neviem prečo som sa sebou tak zaoberala, nejdem na rande, ani len na nejakú večeru či oslavu.

„Spokojná? Už som tu, ani to nebolelo“ nenechala som ju ani len pozdraviť ma

„No ak by som nepočítala svoje nohy, ktoré ma bolia od toho tvojho už sa obúvam. A som nikdy nevidela nikoho, kto by sa obúval trištvrte hodinu. Mohla si na rovinu povedať, že nie si a ja som v klude mohla stihnúť ešte upratať svoju izbu, ak nie celý dom“ s úsmevom na mňa prižmúrila oči

„Tak fajn, priznávam. Som trochu v strese“ aj keď to nepovedala nahlas, vedela som že tieto slová chcela počuť

„Takže ospravedlnenie sa prijíma, aj keď si ho tak celkom nevyslovila“ usmiala sa

Cestou na zastávku sme moc nerozprávali, ja som si obzerala okolie, ktoré mi bolo tak známe a zároveň celkom neznáme. Ulica bola čistá, domy boli premaľované, pribudli nejaké obchody..

Vec ktorá sa našťastie nezmenila, bola zmrzlina na začiatku námestia. Takže prvá zastávka bola tam. Po tom pól roku bez všetkého sladkého som sa musela premáhať aby som ju nezjedla na jeden hlt. Môj ďalší problém bol ten, že ja zmrzku milujem a aj bez toho ju jej neskutočne rýchlo. Sarah sa na mňa pozerala, pričom zadržiavala smiech. Avšak neviem či to iba hrala aby ma rozčúlila.

„Len sa smej, skús ty pól roka jesť kašičky a suché chlebíčky a želatínu. Je to horšie ako nemocnica.“ Prižmúrila som oči

„Nič som nepovedala“ zasmiala sa a dvihla ruky akoby sa vzdávala, teraz to však znamenalo „som nevinná“

„Ale myslela si si“

„Dobre, dobre. Už sa na teba ani len nepozriem“ opäť sa zasmiala

„To  nie je možné. Príde sem z novou priateľkou a na mňa sa len tak uškrnie!“ zrazu po nejakom tichu povie Sarah. Otočím sa, aby som videla kam sa pozerá, ale nerozumiem jej o čom to hovorí. Pozriem sa na ňu nechápavo

„Môj bývalý priateľ.“ Nič viac nepovie, ja iba prevrátim očami

„Stojí ti za to rozčuľovať sa?“ dvihnem jedno obočie

„Nie nestojí, on nie. Ale nahnevá to, keď sa s tebou niekto rozíde zo slovami „prepáč ale potrebujem slobodu, ja nie som pripravený byť vo vzťahu“  a teraz je tu z hentou.. sviňa, ale zistil to až po štyroch mesiacoch a tá náhoda, že koncom roka. HAh“ pokrúti hlavou

„Ak máš ešte k tomu takýto dôvod o to menej by ťa mal zaujímať. A ani nie je tak pekný, veď sa na neho pozri“ snažím sa ju nejako povzbudiť

„Máš pravdu“ otočí sa jeho smerom. Zamával jej, on jej surovo zamával. Ja som dvihla obočie a cítila, že mám nechápavý výraz... ako môžu byť taký chalani. Sarah sa na neho usmiala.. načo sa na neho usmiala!!! Potom však zdvihla ruku a ukázala mu prostredník. Padol mu úsmev z tváre a zdalo sa mi, že aj zbledol, ..otočil sa.

Sarah sa na mňa pozrela a ja som sa začala smiať „tak to bolo dobré.... Sarah Parkerová, uznávam ťa“ dvihla som ruku aby sme si mohli tľapnúť..

„Hneď mi je lepšie“ usmiala sa a lyžičkou si nabrala zmrzlinu, ktorú z chuťou zjedla.. .