DoR 15.časť

-opäť dve časti... poviedka je dopísaná tak nechcem naťahovať moc jej pridávanie a sú aj v celku krátke takže.... :) 

Každý aspoň raz za život zažil déjà vu.. to moje prišlo po pol roku a niekoľkých týždňoch. Bolo to na hodine matematiky. Ten pocit som mala v deň Simonovej smrti, ešte pred tým než sa to zbehlo. Deň bol v skutku pekný, samozrejme bez všetkého čo sa dialo na vôkol.

-Matikárka,  pani Steawensová ma vyvolala pred tabulu, ale ja som nič nevedela.. prvý krát. Ani neviem prečo, ale bolo mi do smiechu. V žalúdku som mala zvláštne chvenie. Žiačka, ktorá sa učila na jednotky a predsa to nebola bifloška nevedela správnu odpoveď. V ten deň som sa usmiala tak ako sa len dalo. Nebolo to nič zvláštne, pretože väčšina deciek z triedy bola doslova vymletá, takže ani pani Steawensová si z toho nič nerobila. Len ja som cítila zmenu, ani neviem či v pozitívnom smere, jednoducho v ten daný moment som bola naplnená šťastím, ktoré sa zjavilo z maličkosti.-

Môj prvý deň v škole po pol roku ubehol rýchlo a ja som sa vrátila domov. Sarah mala ešte hodinu takže som išla sama. Doma som si uvedomila, vlastne som zbadala v zrkadle, že sa usmievam. Vedela som, že to bolo kvôli tomu déjà vu. Ako som ležala na posteli a stále sa usmievala, rozmýšľala som nad Simonom. Akoby to on naplánoval. V predošlú noc ma stále zabával a nemohla som sa sústrediť na učenie. Dobre vedel, že ma to pobaví, keď ma vyvolá a ja nebudem vedieť ani ceknúť, boli sme predsa dvojičky. Vedel, že po návrate do školy, ktorú som prerušila kvôli jeho naplánovanej smrti budem potrebovať nakopnúť. Vedel, že akonáhle nastane táto situácia, čo nastala dneska.. spomeniem si a opäť sa budem smiať a taktiež vedel, že už neprestanem.

Bolo mi neskutočne ľúto čo spravil, ale nemohla som sa na neho hnevať. Aspoň nie dlho, pretože mu neodpustiť bolelo viacej než keď som vstúpila v daný deň do miestnosti a videla ho ako sa odpojil z prístrojov ku ktorým som nestihla dobehnúť.

Niekedy nepochopíme hneď čo druhá osoba myslí alebo prečo to robí. Pochopíme to časom, tak ako som ja pochopila dneska, prečo v predošlú noc osudového dňa Simon stále rozprával počas môjho učenia matematiky a prečo som dostala kvôli nemu poznámku. Teraz naisto viem, že keby to spraví neskôr alebo skôr, nepamätám si ho v takom svetle v akom si ho pamätám dnes. ..

Z môjho premýšľania ma prebrala mamka, ktorá zaklopala na dvere.

„Dneska vyzerá byť pekne však?“ spýtala sa jemným hláskom

„Áno,“ odvetila som „áno vyzerá“ .. ani si nevieš predstaviť ako .. domyslela som si

„Nešli by sme na nákupy, mi dve?“ spýtala sa

„Ja neviem, moc sa mi nechce“ priznala som sa

„Vieš miláčik, od kedy si doma, stále si u Sarah a ja ti to nezazlievam. Ale chýbaš mi aj ockovi“ pozrela na mňa psími očami, ktoré používala na ocka keď chcela nejakú drahú vec, v tomto prípade mňa.. dá sa povedať

„Ale nie nákupy“ prižmúrila oči

„Prechádzka?“ usmiala sa a ja som prikývla

                                                      ------------

„A ako bolo dneska v škole“ po tom čo bola kúpiť kornútom zmrzliny v stánku spýtala sa nenačatú tému

„Vieš čo? Myslím že skvele, naozaj dobre“ usmiala som sa keď som si spomenula na celý deň „všetci boli neskutočne milí a profesori ma nestrápňovali dlhým predstavovaním mojej osoby“

„Aspoň niekto sa mal fajn, ja som bola doma na všetko sama dneska, výnimočne“ dodala „ocko išiel do práce a mne iba odvŕkol, že keď som chcela ostať doma nech sa činím“ povedala to bezstarostným tónom, ale vedela som že ju jeho slová trochu ranili aj keď neboli až tak urážlivé

Ako sme kráčali pozdĺž uličkou v parku zbadala som na lavičke,( ktorá bola vedľa cestičky) malú krabičku na ktorej bolo nalepené otvor ma .Podišla som teda k nej a nakukla. Boli v nej iba lupene kvetov a na spodku krabičky nakreslený smajlík.

„Čo v tom je?“ spýtala sa zvedavým hlasom mama

„Ale nič, asi si to tu zabudli nejaké decká“ mala som pocit, že to súvisí s tými ružami, ktoré som dostala pred niekoľkými dňami

Z mamkou sme si boli neskutočne blízke, mohla by som to prirovnať k vzťahu medzi mnou a Simonom a práve preto aj keď sme potom toho cestou domou veľa nepovedali, cítila som že to ticho nás spája..