DoR 16.časť

Tešila som sa zo školy, naozaj. Ale zo Sarah som nemala veľa spoločným hodín a stretávať sme sa tým pádom mohli iba na obede. Čas pomaly ubiehal a blížil sa koniec novembra. Sedeli sme k jedálni avšak ja som bola neprítomná. Moje oči hľadeli na opačnú stranu jedálne na chalana, ktorý na mňa už niekoľko týždňov pozeral, bol mi povedomí alebo mi aspoň niekoho pripomínal. Sarah si to všimla.

„Kam sa pozeráš? Už nejakú dobu si tu, no vlastne tu nie si.“ Šťuchla do mňa

„Prepáč, ale poslednú dobu mám pocit, že ma niekto špehuje“ keď som to vyslovila zdalo sa to ešte horšie, ten chalan v mojich ústav teraz pôsobil ako nejaký posadnutý maniak alebo som to nepreháňala?

„Ktorý?“ zbrklo sa naklonila Sarah a tým ma trochu sotila

„u..ž tu nie je“ zaklamala som. Ani neviem prečo, ale podvedome som chcela držať v tajnosti náš akože vzťah s tým dotyčným..

„Nabudúce mi ho musíš ukázať. Poznám tu každého, vedela by som ti povedať či je v pohode alebo chalan od veci.“ Usmiala som sa na ňu

Celý deň som mala pocit, že sa na mňa pozerá z niekadiaľ alebo rovno sleduje. Keď som za sebou zabuchla skrinku na chodbe ozval sa mi známy hlas aj keď som ho nevedela priradiť k menu

„Ahoj, ako sa máš?“ otočila som sa za hlasom. Na opačnej strane stál Ryan avšak ten mi bol chrbtom. Potom ma sa ma letno niekto dotkol.

„oh.. ahoj“ povedala som chlapcovi, ktorého som poznala. No len vďaka tomu, že som si všimla pred pár týždňami jeho oči upriamené na mňa

„Prepáč, že som ťa vydesil“ prerušila som ho

„Nevydesil“ nahodila som falošný úsmev

„To som rád“ usmial sa „chcel som ťa osloviť viac krát, ale nenašiel som tak celkom odvahu, si tu nová však? Videl som ťa pár krát z mojou kamarátkou Sarah“ opäť sa usmial

„No vlastne som“ prehltla som „Sarah mi je susedka, takže som s ňou väčšinu času, hej..“ nevedela som absolútne čo povedať. Popravde mi nebolo do reči, hlavne nie z osobou ktorú som nepoznala a ktorá ma z časti aj desila

„Vieš už mi bolo trocha trápne na teba pozerať, mohla si si začať myslieť, že som nejaký psychopat“ zasmial sa... hahh neskoroo!

„Ale to určite nie. Oni sú skôr nápadný.“ Pozrela som sa na neho vážne

„To je tiež pravda, inak ja som Caleb“ natiahol pred seba ruku, ale neprijala som ju. Hneď ako si všimol, že mu nepodám svoju stiahol ju späť a znervóznel

„Ja som Anabeth“ povedala som. Zazvonilo .. „už musím ísť na hodinu. Tak sa maj“

„Tešilo ma Anabeth“ zakričal na mňa keď som sa od neho vzdialila

Od kedy som sem začala chodiť spoznala som sa s niekoľkými spolužiakmi, ale okrem nich, Sarah a Ryana som sa neobťažovala nikoho spoznať a na oplátku nikto neobťažoval mňa. Tým som si myslela, že to skončilo. Ale keď ma oslovil Caleb bola som prekvapená. Avšak neviem či od radosti alebo od zdesenia? To je to správne slovo..

Keď som po hodine (poslednej) išla do školskej knižnice vrátiť knihu bola som neskutočne unavená. Napriek tomu som sa tam zdržala, pretože ako som v septembri odhalila čaro kníh, nemohla som sa tomu ubrániť a ani nabažiť. Sedela som v zadnej časti, kde chodilo menej ľudí a čítala „denník Anny Frankovej“ ktorý sme dostali ako povinnú literatúru.

Po chvíli som sa zľakla a nadskočila. „ čo do frasa!!“

„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť, ale keď som sem prišiel ležala si na stole a myslel som si, že by bolo lepšie ťa zobudiť“ povedal nevine tváriaci sa Caleb

„To je v pohode a vlastne dík“ usmial som sa

„Takže Anna Franková? Ako vidím aj vám to už tlačia do hlavy.“ .. začal „ak ti môžem poradiť nečítaj si ju. Je to zbytočné, dá vám test z druhej svetovej a nič o Anne.. tak to robí už niekoľko rokov a študentom odvrkne, že to my sme ju nepočúvali ako vždy“ usmejem sa

„Takže asi ti ďakujem, ale Anu si aj tak prečítam. Celkom ma to baví“

„No to vidím, až si pri tom zaspala“ usmeje sa a ja tiež, tento krát nefalšovane

„Som iba unavená, iba čistá zhoda náhod“

„To ti verím“ uškrnul sa

„No to vidím“ išla som povedať, že by som už mala ísť, ale predbehol ma

„ Tak už by som mal ísť, zatiaľ sa maj Anabeth“ odmávnem mu.

Keď som  vychádzala z knižnice stretla sa z nahnevanou Sarah „čo sa ti stalo, že si taká odutá?“ zasmiala sa na jej vážnom výraze

„Ale to nestojí za reč, vytočil ma bývalý, opäť“ mávne rukou...