DoR 17.časť

-ospravedlňujem sa, že som včera nepridala časť, ale bola som úplne grogy.. takže dneska opäť dve časti :)

Keďže sa blížil koniec novembra blížil sa aj čas Vianoc. Samozrejme aj školská besiedka, ktorá ako som zistila nesmela chýbať. Zapojiť sa mohol ktokoľvek, ale študenti ktorý boli v dramatickom krúžku museli.. či sa im nechcelo alebo ležali doma z horúčkami, jednoducho museli. Ja som sa začiatkom roka neprihlásila do nijakého krúžku, pretože to bola podľa mňa strata času. Ale Vianoce milujem.

Milujem keď je všetko biele a domy sú vyzdobené všetkými farbami. Keď sa zobúdzam a  cítim čerstvo napečené perníčky a hlavne milujem to, že naša rodina je vtedy kludná. Všetci sa snažíme prežiť deň bez hádky a tráviť spolu čo najviac času.

Sarah sa narodila pre umenie. Keď ku mne sobotňajšie ráno prišla nech jej pomôžem vymyslieť program na besedu potešila ma. O tom som hovorila... atmosféra, každý je v tento čas akoby silnejší, sebavedomejší..

Navrhla som „vianočnú koledu“ ktorú som čítala už milión krát, pretože to bola moja obľúbená knižka a samozrejme aj všetky sfilmované časti som videla. Je to príbeh o mužovi, ktorému zmenili život traja duchovia, ale v podstate on nebol zlý len smutný a preto potreboval trocha dopomôc. Sarah bola nadšená, povedala že som jej strážny anjel, ktorého poslali pre jej zabednenú hlavu.

Ja som nebola zapísaná do dramatického krúžku takže som jej z tým nepomáhala, pretože som nemala čas, ale ani som veľmi nechcela. Z počiatku bola trochu sklamaná, ale potom ma pochopila.. to jednoducho nie je pre mňa.

Ona to mala celé zorganizovať... masky, obsadenie a mala na to necelý mesiac. Síce si tam priamo nezahrá, pretože to je jej Achilova päta, ale sľúbila som jej že budem sedieť v prvom rade. Síce som jej to nepovedala, ale už pri našom rozhovore som bola na ňu hrdá. Jednoducho mala potenciál. Pri odchode mi ešte sto krát poďakovala za nápad, ale ja som ju prehovárala, že by na to určite došla aj sama.. a myslela som to úprimne

Okrem kvetov a krabičky z lupeňmi som potom už nič nedostala. Popravde odľahlo mi, pretože som nemala chuť sa tým zaoberať.

Od kedy som v knižnici stretla Caleba pozval ma dva krát na radne, ktoré som odmietla. Porozprávala som mu o mojej príhode z kvetmi a lupeňmi a sľúbila mu, že ak zistí kto to poslal na to rande s ním pôjdem. Avšak vedela som, že to je nemožné zistiť. Alebo nie??

So Sarah som sa stále vídala len na obedoch a na spoločných hodinách. Ak nerátam víkend cez ktorý sme samozrejme boli spolu. Potom som však chodila do knižnice kde som vídala aj Caleba. Požiadal  ma nech to nespomínam Sarah, pretože sa sním pohádala, avšak na moju otázku ..prečo?.. mi neodpovedal.

Keď som sa však Sarah spýtala či je všetko v pohode, či nemá niečo na srdci. Odvetila len toľko, že brat sa na ňu stále hnevá za ten večer, aj keď to bolo už pred niekoľkými mesiacmi. Bolo mi ľúto, že z Ryanom majú problémy, ale nechápala som prečo mi nespomenula Caleba. Ak to bol jej kamarát..

                                                              ------------

Bolo odo mňa hnusné to nasilu z oboch ťahať, tak som sa rozhodla inak.

„Ahoj, takže tá knižnica dneska platí?“ spýtala som sa do telefónu

„Áno, samozrejme. Vidíme sa tam, maj sa“ odvetil Caleb a zložil

Akurát ku mne kráčala Sarah, na ktorú som čakala po hodine. Vedela som, že dneska po škole nič nemá, preto mi dnešok v celku vyhovoval.

„Ahoj Sarah“ zakričala som na ňu keď si ma nevšimla

„Oh, ahoj Ana, prepáč nevšimla som si ťa. Čo tu robíš, veď sa máme stretnúť cez obedňajšiu prestávku.“

„Ja viem, ja len že. Dneska idem do knižnice a tak som rozmýšľala či by si sa ku mne nepridala“

„Samozrejme, nič nemám.“ Usmiala sa. Avšak potom zazvonilo a my sme si ani nemuseli povedať, že musíme ísť. Len sme sa objali a vydali každá svojou stranou.

Deň išiel neskutočne pomaly. Nie nadarmo sa hovorí, že čím viacej túžime po tom aby išiel čas rýchlejšie tým pomalšie pôjde. Naposledy som sa presne takto isto cítila keď som mala osem rokov a zo Simonom sme mali ísť do Disneylandu. V noci som sa mrvila až som to nakoniec nevydržala a vkradla sa Simonovi do izby kde sme spoločne počítali sekundy, dokým mamke nezazvoní budík. Bola to dlhá noc..

Keď som sa obzrela okolo seba, ostatný už vychádzali z triedy a ja som si uvedomila, že som sa zamyslela. Ale ako náhle mi došlo, že to bola posledná hodina a ja som sa dočkala „disneylandu“ bola som rada.