To
najhoršie na tom je, že deň čo deň sedím a rozmýšľam stále dookola
o tom istom, že sa zaoberám vecami, ktoré nezmením. Už len
z toho dôvodu, že ak je človek raz tu, neuveria mu ani keď povie že „tráva
je zelená“ ..
„no
Anabeth, je čas na lieky“ až s príliš milým hláskom, ako každý deň, ako ku
každému v tomto ústave povedala sestrička podávajúc mi tie zázračné
pilulky, pričom ma prebrala z môjho rozmýšľania. Stačí jeden falošný
úsmev, pootvorenie úst, že som naozaj prehltla tú vec a ona si odkráčala,
zavrela opäť dvere, ktoré sú jediným mojím únikom z týchto štyroch stien.
Rozhodnuté,
prestanem hovoriť pravdu a všetko sa zas na dobré obráti. Pretože doteraz
mi pravda nepomohla dostať sa odtiaľto von...
Dnešok
bude skvelý, ak to budem brať z tej lepšej stránky. Je deň návštev
a neviem sa dočkať rodičov. Som tu už pól roka a dneska to bude
presne dvanásty krát čo ich vidím. Smutné je to, že kedysi ľudia zvaný moji
priatelia sem chodili taktiež. Prvých päť návštev. Moja najbližšia kamarátka
šesť. Dneska neviem vôbec nič, neviem či sa jej darí, či sa má v škole
bezomňa fajn. Ako sem chodili mama a otec, pýtavala som sa ich ako sa má,
ale postupom času som došla na to, že najlepšie bude zabudnúť.
Vtedy som
si taktiež uvedomila, že keby mame a otcovi poviem hneď na začiatku, hneď
ako ma zobrali k psychológom nech sa presťahujeme, nech mi pomôžu zabudnúť
takýmto spôsobom, nemusela by som dneska sedieť tu. Pretože teraz navrhovať
takúto vec, by mi spôsobilo len problémy a tablety navyše.
Neviem
koľko je hodín, pre mňa čas plynie inak.. pomalšie. A dni? Tie teiž
nepočítam, viem to iba podľa tých návštev. Ale neuvedomujem si či je jar, leto
jeseň alebo zima. Že či je sobota alebo utorok. V podstate mi to je jedno.
Každopádne
viem, že dneska konečne uvidím ich bohužial zronené tváre. Pretože im zase
doktor Crower povie, že na tom lepšie nie som.
Ale od
zajtra sa to zmení. Hra na pravdu, ktorá pravda nie je. Nič iné mi nezostáva.
Nechcem zabudnúť na Simona, ale nechcem si začať myslieť, že tie sny ktoré mám
sú skutočné. Nie v zmysle naozaj skutočné práve v tomto momente, ale
skutočné v zmysle...ako moje spomienky na neho.
On taký
nebol. Bol to ten najmilší a najlepší človek pod slnkom. Ako by to povedal
on sám o mne. Vždy som vedela na čo myslí, práve preto som asi bola
posledná osoba, ktorá dúfala že sa uzdraví. On, i ja.. obaja sme v to
verili. On to nikdy nevyslovil nahlas, ale vedela som že si to myslí, že
v to dúfa, pretože som v to dúfala aj ja.
Nepamätám
si ten deň, nemám tušenie prečo. Asi som bola tak veľmi v šoku. Ale tie
sny, občas mám pocit, že práve tie sny sú jeho posledný deň, ktorý bol nažive.
Nejde mi však do hlavy... bol by taký krutý? Taký bezcitný? Jednoducho mi to
nejde do hlavy.
To by som
musela pátrať hlbšie v mojej pamäti, lenže ja sa naozaj bojím čo by tam
bolo. Akoby nestačilo, že tie sny ma dostali sem.
Pokúsim
sa o to, ale najskôr splním čo som si prislúbila. Dostanem sa von!
„Anabeth,
už sú tu“ vo dverách stojaca sestrička mi naznačovala, nech prekročím prah
štyroch stien. Nikdy som nebola dievča, ktorému by to nepálilo. Hneď
v prvý mesiac som zistila ako sa dá celý systém oblbnúť, ako by som mohla
ujsť (ľahšie povedané). Ale prečo si robiť problémy?
Sama som
došla na to, že jediné čo mi ostáva je zabudnúť na vec, ktorú si chcem uchovať
v pamäti. Ešte dnes a do ďalšieho stretnutia z rodičmi mám dva týždne
cez ktoré sa budem správať nehorázne ľudsky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára