DoR 3.časť

Keby svoje pocity, myšlienky hovorím nahlas niekomu, pomyslí si, že dôvod prečo chcem odísť, je ten že to tu nenávidím. Ale tu nejde o nenávisť, ja som sa nenarodila preto aby som spravila chybu a potom ju ľutovala a taktiež seba. Chcem odísť aby som dostala šancu žiť odznova. Chcem odísť aby som sa vyliečila, pretože byť zavretá na tomto mieste mi stále pripomína minulosť. Že práve kvôli nej som tu. 

 „Ahoj miláčik, sme tak rady že ťa opäť vidíme“ typické matky, ktoré keď vás zbadajú.. idú vás zjesť. Vždy mi dokázala vyčariť úsmev na perách a zohriať srdce.

Ale o čom sa dá rozprávať na takomto mieste? Mám jej hovoriť o sedeniach z doktorom Crowerom alebo o ostatných pacientoch, medzi ktorých nezapadám. Alebo pri najhoršom o tom, ako to je všetko iba na zmar a len sa to tým možno aj zhoršuje?

Niet už o čom hovoriť po pol roku návštev, pretože opakovať dookola ako sa majú starký, ako všetkým z rodiny chýbam a ako sa nevedia dočkať kedy sa vrátim unavuje aj mňa počúvať nie to ešte ich hovoriť.

Obed na terase spolu s ostatnými, ktorý prišli navštíviť svoju rodinu. Falošné úsmevy sestričiek, ktoré na nich zaberajú. A to len preto, lebo si nevedia predstaviť, že ich člena rodiny by zverili do rúk niekomu kto je nezodpovedný. Nieže si to nevedia predstaviť, ale nechcú. Jednoducho by to nevedeli predýchať.

„Celý čas si neprítomná Anabeth, deje sa niečo?“ pozrel sa na mňa otec, zo znepokojeným výrazom na tvári.

„Nie, nie.. ja lenže, je to zvláštne vieš. Nebyť doma, celú dobu sa snažím brať to ako jednu dovolenku, dlhú dovolenku. Ale vždy keď sem prídete tak si uvedomím, že to dovolenka nie je.“ Prestala som hovoriť aj keď som chcela pokračovať, len prikývol hlavou pretože to vycítil.

„A dneska som tu už v podstate pol roka...“ nádych  „neskutočne mi chýba domov. Snažím sa ako sa len dá, ale nič sa nemení. Nie u mňa, ale u nich. Jednoducho sa správajú ku mne stále rovnako. Myslím že viete ako to myslím“ jemne som nadvihla kútik pier. Načo klamať rodičom? Mne je jedno či to povedia doktorovi, sú to moji rodičia a nebudem im klamať a správať sa akoby nič. Pretože práve to by bolo neprirodzené.

„My vieme zlatko, ale dokým nám doktor nepovie, že sa to zlepšuje tak nemôžeme nič spraviť“  po chvíli pokračuje mamina, no nie z veľmi veselým hlasom „Vieme aj to, že tu nechceš byť, po pravde kto by tu aj chcel byť? Snažíme sa to nejako vybaviť, ale zatiaľ sa nám nedarí“

Ak som správne pochopila, oni sa začali snažiť dostať ma odtiaľto ešte skôr než to napadlo mňa. Ale keď sa to nepodarilo im, ako sa to podarí mne.

„Ale uvidí sa do ďalšej návštevy“ dodá otec

„A ak sa všetko na dobré obráti, tak začneme odznova. Áno, viem že aj ty si myslela nato. Si moja dcéra, poznám ťa ako vlastnú dlaň.“

„Ďakujem mami“ nič viac zo mňa nevyjde, ale môj výraz tváre hovorí za všetko.

„Na teraz to nechajme tak. Už by sme mali ísť, bohužiaľ.“ povie otec

Dnešok mi prišiel, akoby som sa s nimi bavila o podmienečnom prepustení... „Snažíme sa to nejako vybaviť...“

„Vieš že ťa ľúbime. Maj sa zlatko“   mamina tisnúca sa na mňa povie slová na rozlúčku. Ako vždy, tie isté slová, tá istá drama. Otec ma objíme a dá mi pusu na čelo. Neskutočne ich milujem...