DoR 4.časť

- nebojte sa, o chvíľu nastane zmena :) nebude sa všetko točiť okolo ústavu...

Zoslabnutý s kruhmi pod očami a držiaci ma pevne za ruku. „Nemôžeš len tak odísť, ty jedna nechutná zmija! Prečo mi to robíš, si šťastná keď ma vidíš trpieť. Určite sa celá zvnútra chveješ, keď vieš, že o chvíľu tu nebudem a všetko budeš mať len pre seba“ pritiahne si ma bližšie, nie jemne a z nehou. Jednoducho mnou trhne a vzápätí mi jednu vylepí.

Dnešná noc bola rovnaká, v podstate rovnaká. Stále mám sny, v ktorých mi ubližuje aj slovami aj fyzicky. Dej sa však mení. Práve preto neviem, či tomu veriť alebo nie. Sny sú väčšinou utlmené spomienky alebo veci ktoré nám prešli hlavou v daný deň. Neverím na to, že ľuďom sa môže snívať vec, na ktorú mysleli počas celého dňa, že si ten sen vsugerovali. Aspoň mne sa to nikdy nepodarilo. Tým pádom na to neverím.

Je smutné, že celý dni rozmýšľam, iba rozmýšľam. V podstate sa rozprávam sama zo sebou. Už neviem viesť normálnu konverzáciu, aspoň si myslím, že by som to nedokázala. O čom by som sa s tým dotyčným bavila? O tom aký sen som mala? O tom čo sa deje u nich doma? Alebo o tom akú dávku tabliet dostanem dneska?

Samozrejme všetko má svoje výhody a nevýhody. Výhoda? Vždy som rada sedávala doma a len tak rozmýšľala, preto mi neprekáža môj nový spôsob života. Avšak niekedy a to je tá nevýhoda, by som chcela robiť niečo iné. Ako napríklad ísť von do parku a počúvať hudbu.

Uvedomujem si, že moja predstava robiť niečo iné je taktiež dosť biedna, ale mne vyhovuje. Každý teeneger vyskúšal fajčenie, pitie či užívanie drog. Ja nie som výnimkou.

Keby ma pustia von z tohto miesta a mám pred sebou cestu, ktorá sa rozdeľuje na dve uličky, jedna by viedla k starým kamarátom, ktorý si „užívajú“ život a tá druhá by neviedla nikam, len by sa ňou dalo prejsť, vybrala by som si práve ju. Môj starý život ma prestal baviť tak rýchlo ako aj začal. Prečo? Pretože to život ani nebol. Nedá sa pokladať za zábavu, keď vaši kamaráti nevládzu ani len na nohách stáť, keď sa smejú na tom ako si nič nepamätajú. Je mi ľúto, že som tam patrila aj ja, pretože tie časy môžem nazvať iba prežívaním a nie žitím.

Cesta ktorou by som mohla iba kráčať a nečakali by ma tam nijaký starý kamaráti by bola oslobodzujúca, pretože práve na nej človek začína. Dá sa povedať, že keď človek vojde do nejakého klubu alebo baru môže tam tancovať, piť.. veci ktoré sú práve pre kluby určené. Ale keď sa postaví do miestnosti v ktorej nič nie je, čo s ňou  môže spraviť? Čokoľvek.. môže si ju zariadiť podľa seba a môže to kedykoľvek zmeniť, ale keď je už dané miesto určené na ten tanec, nemôžeme tam nakupovať oblečenie.

Niekedy sa sama zarazím nad tým čo mi prebehne hlavou. Veci na ktoré myslím, nedávajú až taký zmysle pretože s nimi nič nemôžem robiť. Ale aj tak na ne myslím... 

„Takže hovoríš, že sa cítiš lepšie a tie sny si už nemala dva dni?“  ako obyčajne doktor Crower po mne stále zopakoval čo som povedala, tak ako na prvom sedení, na druhom, treťom, ......

Nikdy nepochopím tento ich systém, snažia sa nás oblbnúť? Alebo očakávajú, že nejaký ich pacient im vylepí a ony si zarobia o balík peňazí viac?

„No myslím, že už dva-tri dni, áno.  Cítim sa lepšie, pretože tu boli teraz moji rodičia a spomínali aj starých rodičov, že sa majú fajn. Jednoducho sme mali kludné posedenie,“ aj mne samej prišli moje slová dosť neprirodzené.

„Anabeth, vieš...“ vždy keď začal týmito slovami vedela som, že už má všetko domyslené a pravda mu je ukradnutá. Vlastne tak začal rozhovor iba raz a to vtedy keď ma sem posielal. Čo by mi ešte mohol spôsobiť?  „... vieš aký som len rád. Konečne prvá zmena. Je to prvý krát čo sa správaš kludnejšie, vidno to na tebe“  nikdy som si nemyslela, že je to až taký zlý doktor za akého som ho brala.

„Aj sa tak cítim“ nič viac som nedodala....