-tá skladba sa mi k tomu hodí :) tak ak chcete tak si to pustite..
Čo sa
môže diať na takomto mieste? Stereotyp a samý stereotyp. Už iba dva týždne
a možno nastane zmena, ktorá nechcem aby bola iba hraná. Už ani nie.
Ľudia sa
menia, hlavne na tomto mieste. Práve preto sú tu...
„Pán
Crower? Môžem sa vás niečo spýtať?“
„Samozrejme Beth“ od kedy som mu pred týždňom
povedala o tom, že sny ustúpili začal sa ku mne správať viac menej inak.
A čo je na tom najlepšie? Naozaj tie sny ustúpili. Začala som myslieť
optimistickejšie, zapájať sa viac do debát a ony jednoducho zmizli.
„Rozmýšľala
som nad tým všetkým, nad Simonom nado mnou. Jedna moja časť chce zabudnúť,
avšak tá druhá chce radšej ostať tu a vidieť ho“ neklamala som. Naozaj som
sa snažila vyrovnať sama zo sebou. Celú tú dobu čo som tu mi tento týždeň
pomohol asi najviac. Nechápem ako je to možné. Chcela som byť nespravodlivá
a klamať, ale skúsim touto cestou. Musím..
„Je
normálne, že sa cítiš práve takto.“ Dodal z milým hlasom
„Ale ja
nechápem prečo až teraz.“ Skleslo som odvetila
„Pretože
vtedy si sa o to nezaujímala. Bola si uzavretá a myslela na minulosť.
Si veľmi múdre dievča Beth, ale každý potrebuje čas na to aby sa vrátil do
normálu“ prerušila som ho
„Hovoríte,
že som rozmýšľala nad minulosťou a máte aj pravdu, ale ja si ju vlastne
ani celú nepamätám. Nie je to chyba?“
„Nemôžeš
si pamätať presne čo sa stalo. To by nebolo ľudské Beth. Niekedy, mi samy podvedome
nepríjemné spomienky z mysle jednoducho vypustíme. Tvoj brat ti bohužiaľ
zomrel skôr než si všetci mysleli a všetko sa zrazu zmenilo, ale kvôli
čomu? Kvôli jednej malej trieske v živote? Nie je na škodu, že si to
nepamätáš, možno si na to spomenieš keď sa úplne oslobodíš. Všetko potrebuje
čas, ale aj bez toho.. spravila si obrovské pokroky. Prešiel iba pol roka
a ty normálne komunikuješ. Si takmer na konci svojej cesty.“ Asi má
pravdu... počkal kým si to v hlave všetko pousporiadam a dodal
„lenže, ak ťa tu budeme držať, na jej koniec nedôjdeš.“ Jeden úprimný úsmev,
ktorý ma donútil dvihnúť a upriamiť na neho prekvapený pohľad.
„Chcete
mi tým naznačiť, že ... že budem môcť odísť? Ako domov, za rodinou?“
„Už ti
nemám čo povedať, lieky a moje terapie tú cestu neukončia“ ešte raz sa na
mňa usmial, tento krát som sa usmiala aj ja... „jednoducho choď domov, začni sa
opäť zabávať, začni odznova a všetko bude dobré. Vtedy budeš vedieť, že si
došla do cieľa“
„Ďakujem
... naozaj ďakujem“ cítila som, že do očí sa mi tisnú slzy.... šťastia
„Nemáš mi
prečo ďakovať Beth. To ty sama.“ Tvárou som mu naznačila či môžem ísť a on
mi prikývol.
Domov,
sladký domov! Keby sa od začiatku prispôsobujem a neodmietam ich pomoc, už
dávno by som bola doma. Ale možno je to takto lepšie, možno keby to je inak tak
by to bolo aj horšie. Už sa však nechcem zaoberať vecami ktoré sa stali. Pôjdem
dopredu a budem žiť ako mi povedal doktor Crower. Všetko čo som mala v
pláne spraviť sa zmenilo.... všetko bude opäť dobré!
Vybehla
som z jeho kancelárie.. bežala som cez celú chodbu, cez poschodia do
svojej izby. Naraz sa mi všetko zdalo nemožné, nie je to iba sen. Nedomýšľam si
opäť? Avšak ako som sa pozrela von z mojej izby, ktorú prvý krát nezavreli
hneď ako som do nej vošla, zbadala som sestričku, ktorá sa na mňa milo usmiala.
Áno je to
pravda.
Ja som
rodičom zavolať nemohla, pretože nemám mobil. Aspoň nie tu. Tento krát som sa
na nich mohla spoľahnúť.
Tak
zvláštne nepociťovať podozrenie voči ostatným. Doteraz boli všetci proti mne,
alebo nie....?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára