DoR 6.časť

Domov, sladký domov! Keby sa od začiatku prispôsobujem a neodmietam ich pomoc, už dávno by som bola doma. Ale možno je to takto lepšie, možno keby to je inak tak by to bolo aj horšie. Už sa však nechcem zaoberať vecami ktoré sa stali. Pôjdem dopredu a budem žiť ako mi povedal doktor Crower. Všetko čo som mala v pláne spraviť sa zmenilo.... všetko bude opäť dobré! 

Vybehla som z jeho kancelárie.. bežala som cez celú chodbu, cez poschodia do svojej izby. Naraz sa mi všetko zdalo nemožné, nie je to iba sen. Nedomýšľam si opäť? Avšak ako som sa pozrela von z mojej izby, ktorú prvý krát nezavreli hneď ako som do nej vošla, zbadala som sestričku, ktorá sa na mňa milo usmiala.

Áno je to pravda.

Ja som rodičom zavolať nemohla, pretože nemám mobil. Aspoň nie tu. Tento krát som sa na nich mohla spoľahnúť.

Tak zvláštne nepociťovať podozrenie voči ostatným. Doteraz boli všetci proti mne, alebo nie...?

                                                        ------

Bola iba jedna osoba, ktorú som celý svoj život nemala rada. Už len naše stretnutie bola jedna veľká chyba. Ešte väčšiu chybu však spravili moji rodičia keď si ju adoptovali. Len pre jej nevinné oči.

Agatha bola od prvého dňa nesmierne zdvorilá, ale aj odporná. Podľa toho s kým sa bavila a aké oči tam práve boli...

Zo zbalenými vecami a nesmiernou radosťou som kráčala dolu schodmi kde ma čakal otec. Dúfala som, že Agatha nepríde, ale to dievča ma bohužiaľ nahradilo. Jediné čo ma tešilo bolo to, že na návštevy ju nenosili a ani ju nespomínali.

„Ahoj srdiečko no čo chýbali sme ti?“ pozrela som sa na neho a potom na ňu. Moja odpoveď však patrila iba jemu a mame.

„Áno ocko nesmierne, nevieš si predstaviť ako sa teším do svojej starej izby.“ Moja krásne zeleno-lososová izba. Boli to zvláštne farby, ale predsa len..ja som blázon, nad vlastnou myšlienkou som sa pousmiala.

„To si viem predstaviť, neboj sa žiadne zmeny sme nevykonali iba,“ pozastavil sa  „Aghatinu posteľ sme vyniesli. A ešte to som chcel, že sťahovať sa zatiaľ nebudeme dobre srdiečko? Ale vyhovieme ti vo všetkom čo si len povieš.“ Úsmev....  táto správa ma potešila, ale taktiež aj zarmútila. Som rada, že Agatha odišla z mojej izby, pretože pred pol rokom som s ňou musela zdielať jednu izbu, „akoby to vyzeralo keby je na izbe zo Simonom“ tak to povedal otec. Ale nie som nadšená, že teraz je v jeho izbe, keď už on nie. Otcova druhá novinka ma tiež potešila a aj sklamala. Potešila, pretože budem mať svoje krásne farby stien a sklamala, lebo budem žiť v minulosti. Bojím sa toho, že začnem tam kde som skončila a to nechcem.

Nová škola, nový priatelia a tým pádom nové spomienky, budúcnosť, bez toho aby som sa vzdala úplne... úplne všetkého bol nesmierne dobrý kompromis.

„Ocko, a mama je kde? Prečo neprišla?“ spýtala som sa keď sme sedeli v aute, už na ceste domov.

„Chcela ti spraviť prekvapenie, o ktorom samozrejme nevieš“ žmurkol na mňa. Otočila som sa za Agathou, ktorá celú dobu nič nehovorila. Ak nepočítam jej privítacie slová po pol roku.

Keď sme pred pol rokom boli niekde spoločne alebo len doma, stále sme sa hádali. Tešilo ma, že tento krát bola ticho a otec bol tiež spokojný. Bolo na ňom vidieť, že je šťastný. 

Keď sme dorazili domov mama akože nebola doma. Celý zvyšok cesty sme presedeli v tichu a ja som si stále opakovala nech sa prekvapím, nech sa len do pekla prekvapím... hahh..