DoR 8.časť

-asi trochu dlhšia ako pridávam obvikle, ale to nemení nič na tom že neskoršie dám ďalšiu :) 

„Ako vidím už si vybalená, ešte že som nedošla skôr“ vošla do svojej starej a do mojej... mojej izby Agatha. Samozrejme z uštipačnou poznámkou.

„Oh, no už sa k tomu blíži“ zdvihla som sa od kufra a odpovedala hlasom odlišným od toho jej. Nemienila som sa s ňou pohádať alebo sa s ňou baviť,... ako s kamarátkou.

„Chýbala si nám tu“ samozrejme, že neprestala

„Tak to si viem predstaviť ako veľmi“ áno, trochu sa jej podarilo ma vytočiť. Ale svojho slova sa držím. Myslím už iba na to, ako prestúpim na novú školu a vídať ju budem akurát tak pri obede.

„Nie nevieš“ zasmiala sa a zavrela za sebou dvere. Aspoň to.

Premohol ma hlad, takže moja nasledujúca zastávka po vybalení bola kuchyňa. Ostávali ešte dva či tri týždne prázdnin, preto som bola doma sama. Agatha si asi našla brigádu, pretože ani tú som nevidela, od kedy az sebou zavrela dvere do mojej izby. Asi ma neprestane stále opakovať... „moja“

                                              --------

Svoje sľuby sa snažím vždy dodržať a tak to platí aj u pani Parkerovej, ktorej som sľúbila dnešnú návštevu.

„Dobrý deň“ išla som hovoriť ďalej, ale pani Parkerová ... ach

„Ahoj zlatko, poď len ďalej. Buď tu ako doma, ako vždy“ dodala s úsmevom „asi som ti ešte nespomínala meno tej mojej vnučky, Sarah. Už sa na teba teší, som sa jej večer popýtala nejaké veci a spomínala aj že je druháčka. Ak si dobre pamätám tak aj ty si“ iba som prikývla „takže..“ prerušilo nás tmavovlasé dievča

„Áno babi, ako vidím tak ty si s ňou pokecáš najepšie“ povedala .. „ahoj, ja som Sarah, ale to už vieš. Nebudem sa diviť ak budeš vedieť aj môj prospech známok, však babi?“ zasmiala sa

„Ahoj, ja som Anabeth.“ Usmiala som sa a podala jej ruku, prijala ju a taktiež sa na mňa usmiala. Potom sa otočila na pani Parkerovú

„Babi, neboj sa. Netreba mať nad nami položenú ochrannú ruku.“

„Veď už idem. Bavte sa len, maj sa Bethi“ obhájila sa nevinným hlasom a odišla z priestrannej haly. Bola prepojená s jedálňou a schodmi. Mi sme sa vybrali smerom do obývačky.

„Zoberiem si ešte veci a môžeme ísť hore.“ Usmiala sa a ukázala, že môžem ísť kludne hore schodmi.

„Okay“  keď ma dobehla usmiala sa

„Ešte, že som tu tak často inak by som nemala vlastnú izbu a stavím sa že z obývačky by nás odpočúvala s pohárom na stene“ zasmiala som sa na jej slovách, ale nevedela čo povedať

„Ty tu teda žiješ už, už odjakživa? Nikdy sme sa nestretli a som tu pri tom stále“ Usadila sa pohodlne na posteli a ja som si sadla na stoličku pri písacom stole. Celú som si ju obzerala, bola útulná. Jednoduchá, s bielymi stenami a pár zarámovaných obrazov. Nábytok tu bol akurát tak jedna skriňa na oblečenie posteľ a písací stôl. Veď načo viacej vecí, keď tu nebýva. Aj tak bola pekná.

„Áno, dá sa to tak povedať. Ešte ako malá som bývala u starkej, pretože sme nemali kúpený tento dom. Ale ak nepočítam tie dva-tri mesiace ,tak áno“ usmiala som sa a ona na mňa hľadela.

„Pripomínaš mi niekoho, ale neviem dôjsť na to koho“ úsmev.. „no nevadí. Takže mohla by si mi povedať niečo o sebe, aby sme medzi sebou zbúrali tie steny. Ja som veľmi úprimný človek, preto hovorím tak na rovinu“ zasmiala sa „prídeš mi v pohode. Hmm... ja nie som ten typ baby čo behá po škole z ďalšími dvoma nánami a namiesto kníh v ruke zrkadielko. „ snažila sa začať nejako tému, na ktorú som sa samozrejme chytila.

Rozprávali sme sa hádam o všetko, ako dlhoročné kamarátky. Prišla mi rovnaký typ dievčaťa ako som ja. Ja sama neviem posúdiť svoju povahu, ale tá jej mi prišla nezáväzná, slobodná. A to sa mi páčilo. Nebudem v spoločnosti namyslenej baby, ale sranda rozhodne chýbať nebude.

Povedala som jej aj o mojom liečení, o bratovi. Všetkom. Všimla som si, že nad tým uvažovala a určite si uvedomila, že ma pozná kvôli nemu. Totižto on tiež kreslil ako ona. Ale nevyťahovala to, bola som jej zato vďačná. Nezachádzala som do detailov, takže som nerozcitlivela a ďalej sme sa smiali a rozprávali. Nakoniec sme sa dostali aj k jej obrazom, ktoré ako som si všimla vďaka podpisom boli jej. Mala naozaj špecifický talent...