LYYL 12.časť (posledná časť)

Ospravedlňujem sa, ale nejako som to nepridávala... Budú posledné dve časti ktoré som pridala už dneska. neboli na poviedku moc ohlasy, takže tú druhú čo mám napísanú asi nepožiadam adminku aby povolila pridávať. jedine ak teda budete chcieť. to je už o inom, aj viacej romantiky- skutočnej romantiky. :) 
zatial sa majte... vlastne, buď zatial alebo teda zbohom :) 

„Ale hlavne, že už nie som v kóme, no nie? .. To boli prvé slová, čo mi prebehli hlavou.

Ako náhle sa Ema dozvedela o tom, že som v kóme, že som vôbec v nemocnici začala ku mne pravidelne chodiť. Bola u mňa často. Všetko mi porozprávala. Ako sa cítila keď zistila, že ma vyhodili, potom ako sa mala cez leto a nakoniec ako sa dozvedela o mojej návšteve nemocnici. 

Bolo od nej neskutočne milé, že sa o mňa bála aj po tom všetkom, že došla a starala sa o mňa. Po tom, ako som sa zobudila bola u mňa neustále.

Bolo fajn mať pri sebe osobu, ktorej môžete veriť, ktorej môžete povedať čokoľvek. A najlepšie na tom je, že to všetko nerobila iba z ľútosti. Bola so mnou pretože je to naozajstná priateľka. Je so mnou do dnes, však Ema?“

Osôbka, ktorá na ňu celú dobu hľadela z pokorou sa tento krát, prvý krát usmiala. Nebolo jej ľúto Elizabeth, bolo jej ľúto toho, že stráca priateľku.

„V deň môjho prebudenie som sa posledný krát úprimne usmiala. Je mi ľúto, že posledná vec na ktorej som sa pousmiala, nebola v podstate ani len vtipná. Ale človek si nevyberá. Tak ako som si ani rakovinu nevybrala. To ona si vybrala mňa.... očividne.

Doktori mi hovorili, že matke po našom pôrode našli niečo. No nevedeli to identifikovať. A nakoniec aj tak zomrela ešte pred tým ako by jej mohli určiť diagnózu.

Prešli dva týždne od kedy som sa prebrala. Dva týždne od kedy vedomky viem o tom, že umieram. Dva týždne od kedy mi dali necelý mesiac.

Žila som s tým takmer devätnásť rokov, vlastne to ani nie je tých devätnásť rokov. Môže to byť iba pár rokov, mesiacov.“

                                                     ------

Založili sa kluby, v ktorých mohli ľudia otvorene hovoriť o svojom živote, o tom čo si myslia, boli to vlastne organizácie pre ľudí, ktorý chceli svetu povedať svoje posledné zbohom, aby mohli odísť v pokoji, bez toho aby rozmýšľali nad otázkou „povedal som všetko čo som chcel?“ 

„Ani neviem ako zakončiť môj príbeh, môj život, dokázala by som ešte povedať toľko vecí. Ako prvé ma vždy napadne, ako strašne ľutujem niektoré svoje činy. Chcela som si užiť mladý život, ale došla som na to, že to čo som robila nebolo užívanie si. Bolo to mrhanie časom, mojím časom. Uvedomíme si to vždy keď je neskoro, príliš neskoro. Už viem, že nezáleží na tom či sme mladý alebo starý, život je krásny tak či tak, lenže keď Vám ostáva už iba pár týždňov nemôžete dohnať to čo ste zameškali, preskočili. Jediné čo Vám ostáva, je spomínať aj keď sú tie spomienky zlé.

Kedysi mi v hlave vŕtala jedna otázka, či skôr úvaha.
Prišlo mi zaujímavé, že chceme vedieť deň nášho zrodenia, no nikdy nie deň nášho skonania. 
Už viem, že čakanie je niekedy horšie než samotná predstava toho, že prestaneme existovať.

Pretože nám stále behá po rozume,... bude toto môj posledný deň?“