1.časť

„Do riti.. môžem to okašlať!“ prskala som a kopala do všetkého čo bolo vo vzdialenosti jedného metra. „Celý deň na hovno!“

„Lizzie! Okamžite sa láskavo ukludni, lebo tvoj otec začína byť červený a neručím zato, že ti nepríde struhnúť jednu za ucho,“ reptala mamina hlava v malej odchýlke mojich dverí. Akoby sa bála, že aj po nej niečo hodím. Keby len vedela, akú som mala chuť.

„Donesiem ti teplé kakao, to ti urobí dobre,“ zaručene povedala.

„Matka ja nemám desať. Mám pätnásť. To je desať plus päť. Nechcem žiadnu čokoládu, zabudla si, že držím diétu!?“

„Od kedy prosím ťa?“

„Akoby si nevedela.“

„Naozaj neviem,“ zatvárila sa ako kanárik na strome.

„Od teraz,“ vyvrátila som oči do hora. „Prečo ma asi ten hlupák nechal?“

„Som si istá, že môj kvietok je chudučký ako prútik,“ brnkla mi po nose na znak toho, že to ja som jej kvietok.

„Mama prestaň! Vrazila si mi okuliare do nosa, teraz tam budem mať otlačok. Keď už sme pri tom, kedy mi konečne kúpite šošovky? To mám mať tieto 'Potterovské' okuliare? Veď skončím ako stará panna!“

„Zlatíčko, aspoň budeš vedieť, že tvoj chlapec s tebou nie je pre tvoj vzhľad.“

„Mama ty ma vôbec nepočúvaš! Nikto ma tu nepočúva, ani tá mačka ma nepočúva,“ teatrálne som ukázala na Teodora rozvaleného na mojej posteli.“ Ten kocúr bol tlstý až hrôza. Bol napol divoká škótska mačka, ale divoký bol len keď žral.

„Pozri aké je krásne počasie,“ jasala mama. „Vezmi si bicykel a choď pozrieť babku.“ Pozrela som na ňu ako posledná chápajúca ľudská bytosť v tomto dome. Naozaj som si tak pripadala.

„Mama vonku sneží.“

„Áno krásne počasie,“ odplávala z izby ako lesná žienka.

„Prečo Bože...“ pýtala som sa do vzduchu. Ale v jednom mala pravdu, únik z tohto domu bude viac ako príjemný.

„Otec prosím ťa zoberieš ma babke?“ opýtala som sa ho, keď som prišla do kuchyne.

„Čo som tvoj šofér? Choď autobu...“ nedokončil.

„Ale samozrejme kvetinka moja. Miláčik,“ -to adresovala otcovi- „musím si od tvojej mamičky zobrať recept na ten tekvicovo – mrkvový koláč.“ Až ma naplo. Mame nikdy nič neodoprel.

„Samozrejme. Dobre mi urobí pozdraviť ju, dlho som ju nevidel.“

„Ale keď som ja chcela odvoz...“

„Ticho buď a choď sa obliecť!“ Pako jeden. Všetci chlapi sú rovnakí pakovia. S rezignovaním som sa pobrala obliecť Teodora aj seba.