24.časť

Zívla som, ešte raz si prehrabla strapaté vlasy a dala na hlavu čiapku. Tašku som si prehodila cez plecia a potichu som schádzala po schodoch. Ako naschvál, na každom druhom schode mi pod nohami zavŕzgalo drevo. Je pol piatej ráno, hádam každý ešte spí ako zarezaný. Prešla som cez jedáleň do kuchyne a na chladničku som magnetkou zachytila papierik, aby sa o mňa nebáli. Môj výlet som si zmyslela o druhej ráno, od vtedy som ani nespala. Rýchlo napísaný kus papiera som nechala tak a zase sa chcela v tichosti vypariť z dverí von. Keď som sa už chystala na odchod, niekto zažal svetlo.

"Ach," zakryla som si oči dlaňou od silného svetla.

"Tayla? Čo tu preboha robíš? Prečo nespíš?" Kate v župane stála medzi dverami. "Načo ti je tá taška?" zamračila sa.

"Nechcela som vás už budiť, prepáč. Idem do St. Andrews," odpovedala som, akoby som tam chodila každý týždeň.

"Načo chceš ísť v tomto počasí do Škótska?" pozrela von oknom, kde začalo snežiť.

"K starkým," odvetila som ľahko. Dúfam, že keď im zazvoním pri dverách, nepriženiem im srdcový záchvat a budem rada, ak si dedo pozrie smsku na svojom tehlovom telefóne. To som radšej Jeremyho mame nepovedala.

"Kedy si sa s nimi vôbec dohadovala?" nechápala a prešla k chladničke. Zrejme si chcela zobrať džús, ale pri mojom papieriku sa strhla. "Lia, mala si mňa alebo otca zobudiť."

"Chcela som vás nechať spať po tom včerajšku a otec by frflal." jej otázku som taktne ignorovala. "Počuj, dobre sa mi s tebou rozpráva,..." Pochybovačne sa na mňa pozrela. "...ale o pol hodinu mi ide vlak, tak nech ho stihnem a taxík ma čaká pred bránou, takže... pozdravuj chlapov a keď budem u starých rodičov, zavolám," dala som jej rýchlu pusu a pri odchode mi ešte dala mamičkovské rady, ako: "Dávaj si pozor. Nechoď k cudziemu do auta. Máš peniaze? Mobil? Nič si si nezabudla?" Veď to poznáte.

Len som jej odvetila: "Mám 19. A mám všetko, vďaka. Maj sa!" Vybehla som z domu, než ma niekto mohol zastaviť. Natiahla som si na čiapku ešte kapucňu a šprintovala do taxíka. Snežilo naozaj krásne, ale husto. Keby idem neskoršie, určite by ma neminuli zápchy. V tomto čase bolo v meste ešte málo áut. Keď sme dorazili na stanicu, veselo som šoféra odzdravila a dala mu aj peniaze na viac.

"Veselé Vianoce," veselo som zašvitorila. Pozrel na mňa ako na blázna. Do Vianoc bol síce ešte mesiac, ale sneh mi zdvihol náladu a mala som chuť tancovať. Rýchlo som zo seba otriasla tú eufóriu, keď som zistila, že vlak mi ide o štyri minúty.

"Do frasa," ďalší išiel až o tri hodiny. Po menšej zrážke so starou paňou, ktorá kričala na pol nástupišťa, som pár sekúnd pred tým, než sa zavreli dvere nastúpila. Niekedy by som si najradšej dala pusu, zato ako myslím dopredu. Keby si nekúpim lístok cez internet, teraz by som v tomto vlaku nesedela. Našla som svoje kupé a sadla si na prázdne sedadlo. Ak budem cestovať sama, nebudem môcť byť šťastnejšia. Po kontrole lístkov, som zašla do bufetu, kde som si dala kávu a tri balíčky nesolených orieškov. Zobrala som si marsku, flašu Pepsi coly a balíček Haribo, ktoré som si obľúbila od Nialla niekde medzi Manchestrom a Dublinom, kde som s ním musela sedieť v lietadle. Zlaté časy. Opäť som sa pohodlne uložila vo svojom kupé, kde som zatiaľ bola sama a pozerala von oknom. Neboli sme ešte ďaleko od Londýna, ale sneh tu padal v takom istom množstve. Hnedo-žlto-zelená krajina sa pomaly menila na bielu. Zapla som si hudbu a tešila sa na celých 464 minút cesty. Pri tej predstave, že budem sama celých 7 hodín a 38 minút, sa mi až nadvihol žalúdok plný solených orieškov. No ďalej som len očarene pozorovala pohybujúci sa obraz za oknom.   

Ked už sa blížia tie Vianoce, hádam som potešila. :)