25.časť

„Bonjour les enfants!“ zakývala som deťom. „Bonjour Camille!“ kývla som aj mladučkej opatrovateľke. S hlučnou odozvou som vystúpila z vlaku do niekoľko centimetrového snehu. Padlo mi zadobre precvičiť si francúzštinu. Boli tri hodiny, krásne bezoblačné počasie a takmer prázdna vlaková stanica. Rameno ma pomaly ale isto začalo bolieť od ťažkej váhy tašky. Teraz sa treba dostať od mrazivého počasia do teplého kresielka pri pohár horúceho čaju mojej babky. Ešte to zrealizovať. Po pár minútach som zakotvila v požičovni áut. Chlap s plešinou na hlave a hrubým rámom na okuliaroch si ma kriticky premeral. Po mikroskopickom prezretí môjho vodičského preukazu, mi veľmi neochotne podal kľúče od auta.

„Myslím si, že vy mladí ste nezodpovední a už vôbec by sa vám nemalo dovoliť sadať za volant!“

„Aj ja Vám ďakujem,“ nasadila som úsmev a otočila sa smerom k východu. Uhundraných ľudí je lepšie ignorovať ako sa s nimi hádať.

Keď som našla moje prenajaté auto, bola som príjemne prekvapená. Tmavo-červený ojazdený Ford Focus bol v lepšom stave, než som si myslela, že budú tunajšie autá. Nemohlo mať za sebou viac ako päť rokov jazdy, takže aj z vnútra aj z vonka vyzeralo veľmi dobre. Nečakala som, že auto ktoré mi dajú bude viac ako pojazdné. Keď som vyšla z mesta, obzerala som si okolitú krajinu a opäť si ju pripomínala. Snehu tu bolo podstatne viac a popri úzkej ceste boli záveje. Lúky boli pod hrubou vrstvou snehu a bodku idylickej krajinky dodávali zasnežené stromy a polorozpadnutá drevenica okolo ktorej som prechádzala. Po dvadsiatich minútach som sa napojila na známu cestu, ktorá viedla k vidieckym domom a opäť sa obzerala po okolí. V aute sa cestovalo príjemne, kúrenie išlo naplno, ale aj tak... teplý čaj v ruke, keksi v druhej a vlnená deka na kolenách bola krajšia predstava.

Brána bola otvorená. To mohlo znamenať aj dobré znamenie a to, že ma už čakajú. Moja predpoveď sa mi naplnila, keď som vystúpila z auta a starká vyšla v gumákoch na chodník. Bola taká krásna, ako sa len najviac dalo byť na šesťdesiat-osem rokov. Striebristé pramienky v ktorých boli ešte stále pramene jej čiernych vlasov, mala ako vždy vyčesané a pripnuté veľkou sponou. Krásna postava jej ani po rokoch neochabla ani nepridala kilá a vrásky okolo očí a úst naznačovali len to, že sa často smeje a teší.

„Babi!“ zamkla som auto a tých pár metrov medzi nami prebehla. „Bože, rada ťa vidím po dlhom čase.“

„Moje zlatíčko, poď dovnútra, určite si unavená s dlhej cesty. Starkí sa išiel prejsť k susedom a zobral aj psa, že vraj nejaký problém s kanálmi...“ trkotala a viedla ma do domu. „Nechceš si ísť najskôr ľahnúť a keď bude večera tak ťa zobudím?“

„Nie babi, vo vlaku som si aj zdriemla, ale dala by som si...“ nedokončila som.

„Do čerta!...psisko jedno..moceš sa pod nohami,“ hromžil určite dedo pred domom. „Ešte ma privedieš do hrobu.“

„A už je doma,“ láskavo sa usmiala. „Spravím ti čokoládu alebo si dáš čaj?“

„Dám si čaj, vďaka,“ vyzula som si conversky, ktoré sa do tohto počasia asi len ťažko mohli hodiť. Boli celé premočené. Babi zatiaľ odišla do kuchyne.

„Ahoj vnučka moja,“ veselo ma pozdravil starký, keď otvoril vchodové dvere. „Myslel som si, že si už tu, keď som videl to auto. Poď sem nech ťa vystískam!“ Dedko bol v mladosti dosť veľký švihák a jeho charizma a prirodzená sympatickosť z neho ani po rokoch nevyprchala. Bol veľmi vysoký a mocný, zatiaľ čo babi bola nižšia. A obidvaja mali silný írsky prízvuk, ako otec. Ten zdedil výšku po mame, a po otcovi...nuž zrejme nič. Alebo ma aspoň nič v tejto chvíli nenapadá . Objali sme sa a dala som mu boštek na obe líca.

„Babi nám už robí čaj, poď nám povedať ako si sa mala,“ chytil ma okolo ramien a viedol ma do obývačky. Sprevádzal nás aj starý Charlie (pes) -meno mu dal otec- ktovie prečo, asi nebol taký originálny. Presne ako som si predstavovala. Do jednej ruky mi strčila podnos so šálkou, do druhej medové koláčiky a okolo pliec mi prehodila deku z vlny. Starký sa usadil vo svojom kresle, babi vedľa mňa a rozprávali sme sa a rozprávali... Za ten čas začalo opäť snežiť. 

- ďakujem za predošlé komentáre, vždy potešia X