Moja postel bola
síce užšia ako u otca alebo doma v Kanade, no nič sa nevyrovnalo
pocitu dokonalej oddýchnutosti, ktorú som tu zažívala. Zvyčajne
som vstávala okolo desiatej, ak som si mohla pospať. Ale po prvej
noci tu po dlhých rokoch, som mala úsmev na tvári keď som
odtiahla závesy na okne a zbadala červenú oblohu. Slnko ešte len
vychádza. Keď som zišla dolu len v papučiach a narýchlo
prehodenom župane, Charlie, tvrdí spáč na mňa pozrel len jedným
okom a vrátil sa k spánku. Zašla som cez dlhú úzku chodbu do
kuchyne. Ťahala ma vôňa čerstvého chleba, vajíčok a ešte
čohosi silného, no zároveň príjemnej sviežej vône. Stará mama mala v ruke rozmarín a jemne s ním aranžovala misu.
„Dobré ráno,“
podišla som k nej.
„Dobré,“ s
úsmevom pritakala.
„Kde je dedko?“
vzala som si do dlane rajčinu a zahryzla do nej. Svieža šťava mi
stekala dolu po suchom hrdle. Nebadane som povzdychla.
„Šiel na
obchádzku k nájomcom a povedal, že pomôže aj s odhŕňaním
snehu. Cez noc napadlo viac ako pol metra.“
„Prezlečiem sa a
pôjdem mu pomôcť,“ veselo som nadhodila. Bola som hore desať
minút, no už som pomaly začala rozmýšľať, či ma nechytí
nuda. Ako sa ukázalo, našťastie nie.
„Len si pekne
sadni, najskôr sa naraňajkuješ. Urobila som omeletu. Dáš si
čaj?“ po príkaze, mi jemne položila otázku. Niekedy ma vedela
vyviesť z rovnováhy. Priam umelecky vedela zmeniť typ rozhovoru.
„Áno dám. Si
horšia ako otec,“ zahundrala som, no posadila sa na stoličku.
„Na robotu budeš
mať dosť času a keď...“ Udialo sa to tak rýchlo, že som
takmer len stŕpnuto zostala sedieť. Vyšmykol sa jej hrnček s
čajom, podlomili nohy a pritisla si ruku niekde v oblasti hrudníka.
„Bože...“ moje
slová sa stratili v slabom výkriku. Padala k zemi a v tej chvíli
som vyskočila zo stoličky a konečne donútila svoje telo k pohybu.
Stihla som ju zachytiť, než sa jej bezvládne telo dotklo zeme.
Nehybnú som ju opatrne položila a na krku jej nahmatala pulz.
Roztrasene som vydýchla. V hlave som cítila aj svoj vlastný a
hlava mi dunela. Utekala som k telefónu a vytočila záchranku.
Pokým prišli, jej hlavu som si položila do lona a jemne ju
hladkala, pričom som si mrmlala upokojujúce slová. Keď jej
pokojné telo nakladali do sanitky, dovolila som svojim pocitom
preniknúť. Zakryla som si dlaňami ústa a potlačila hlboký
vzlyk, ktorý sa mi dral z hrdla. Slzy ma pálili na studených
lícach.
ooo :(
OdpovedaťOdstrániťprečo to na konci takto konplikuješ?!?!?! jseš normálna nebo co??? :P po dlhej dobe moj komentár, krotý čakaj pri každej časti až do konca :* ať se vše na dobré obráti :P :)
OdpovedaťOdstrániťjej budem sa tešiť na ne :))
Odstrániť