„Si si istý, že to tu
zvládnete sami?“ stále som bola na vážkach.
„Určite. Keby sme niečo
potrebovali ozveme sa a...“
„Ja hneď prídem,“
dokončila som za dedka.
„Nič nebudeme
potrebovať zlatíčko. Mám len zvýšený cukor, nič na čo by sa
umieralo,“ zasmiala sa stará mama.
„Babi vieš, že tvoj
čierny humor sa práve teraz nehodí?“ zamračila som sa.
„Človek na staré
kolená nemá inú možnosť len zostať uhundraný zo svojho veku
alebo si z neho robiť vtipy. A ja si myslím, že to druhé je o moc
lepšie rozhodnutie,“ usmiala sa na mňa a pohladkala po líci.
„Choď už, inak prídeš neskoro do mesta a zmeškáš vlak.“
„Radi sme ťa videli a
tie dva týždne čo si tu bola si nám veľmi pomohla. Po sviatkoch
sa chystáme do Londýna ak bude babi dobre, tak neplač ved sa
zachviľu uvidíme,“ usmial sa na mňa naopak starý otec. Opäť
som posmrkávala ako malá a minula ďalší balíček vreckoviek.
„Ja... je mi to ľúto,
že som vám to nepovedala, ale ešte než som vás prišla pozrieť,
som sa rozhodla, že hneď po sviatkoch idem domov,“ skovala som si
tvár v kapesníku.
„Domov?“ zvolal starý
otec. „Tu si doma. V Anglicku!“
„Je to zložité a chýba
mi mama. Som si istá, že cez sviatky opäť prídem,“ uistila som
ich.
„Starký nehnevaj sa na
ňu, znovu sa ti zvýši tlak. A vnučka moja, je to tvoje
rozhodnutie. Boli by sme radi, keby prišla tvoja mama za tebou spolu
s tvojim nevlastným otcom, ale keď si praješ ísť naspäť, je to
tvoja vec,“ unavene si vzdychla. „No z tých liekov som ešte
trochu oťapená, takže...“
„Áno, už idem. Veselé
Vianoce,“ každého som objala a s nohami, ktoré tu chceli ostať,
som nastúpila do auta. Starý Charlie ma nezabudol ešte vyprevadiť
z brány a keď sa mi dom stratil z očí, snažila som nepremýšľať,
nerozhodovať... len ísť a aspoň na chvíľu nemyslieť na nikoho
a na nič.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára