29.časť

Zdalo sa mi akoby som bola divák. Len osoba ktorá sleduje pohyb okolo seba. Nemohla som plakať. Nechcela som. Niečo vo mne, možno rozpoltená osoba už nechcela preliať ani jednu slzu. Keď som sa hnala do nemocnice, keď som sedela v aute ťažilo ma niečo odporne nepríjemné a tlak ktorý mi zvieral hruď bol taký veľký.. ale stále som neplakala. Keby som plakala, bolo by to kvôli súcitu, láske k nemu ale stále by tam bola tá malá vec – sebaľutovanie. Jedna vec by to spustila, ale plakala by som pre mnohé ďalšie. A ja sa už viac ľutovať nechcem.

Hnala som sa cez chodby, prepletala pomedzi ľudí. V hlave som nič nepočula, bol to ako sen, z ktorého som sa chcela prebrať. Chcela som, aby to bola len hlúpa náhoda. Ale nebola. Tá skutočnosť prišla až vtedy, keď som to videla na vlastné oči. Bolo to ako studená sprcha.

Ležal na nemocničnom lôžku. Tvár bola zmes škrabancov, zašitej jazvy a fialových podliatín. Bol napichnutý na prístroje, ktoré vydávali zvuk pri každom tepe. Do žíl mu išli lieky a na krku mal krčný golier.

„Bože,“ počula som svoj hlas. Vyzeral taký zraniteľný, slabý.. malý. Oči mal otvorené a hľadel cez ne omámene a roztrasene. Všimla som si mokré miesta na lícach, kde mu tiekli slzy. Podišla som k posteli.

„Jeremy,“ vlastný hlas som nerozpoznávala. Uprel na mňa tmavé oči a pár krát zažmurkal.

„Ako sa cítiš?“ zmohla som sa na chabú otázku.

„Necítim si ich,“ roztraseným hlasom ledva povedal. „Necítim si nohy Lia.“

Z očí mu išla tvrdosť, hnev, nostalgia a nakoniec slzy. Zaťal ruky do pästí, akoby ich chcel zastaviť, ale zrejme prehral aj sám nad sebou.

„Jeremy,“chytila som ho za zápästie a povolila mu prsty. „Čššt... bude to dobré. Som tu s tebou.“ Pritiahla som si jeho prsty k ústam, pobozkala ho na hánky a nakoniec si ju privinula k tvári.

„Prosím neplač Jer. Ľúbim ťa, neplač braček.“

Keď som mala tvár zaborenú v jeho boku a silno mu stískala ruku už niekoľko minút, uvedomila som si, že je kľudný a pocítila som, ako sa mu silnejšie rozbúchalo srdce. Porozhliadla som sa po izbe. Otec sedel pri okne, Jeremyho mama sedela pri jeho druhom boku a pozerala na nás s náznakom úsmevu na perách. Potom otočila hlavu k otvoreným dverám na izbe a jej masku na tvári prerazilo prekvapenie. Otočila som sa tiež a uvidela Lucy. Jej tmavé dlhé vlasy naznačovali, že si ich vypla do chvosta v rýchlosti. Bola uponáhľaná a jej bledú tvár prerývali len červené líca. Zastavila okolo idúcu sestričku a keď staršia žena ukázala na naše otvorené dvere, Lucy vrazila do izby s rýchlosťou takou veľkou až sa v nej pohol vzduch.

„Jeremy,“ rozvzlykala sa. „Prepáč mi to...“ nezrozumiteľne mrmlala. Kate jej uvolnila miesto a šla si sadnúť k otcovi.

„Prepáč.. už nikdy sa s tebou nepohádam za takú sprostosť. Ľúbim ťa,“ opakovala, plakala a zároveň mu posielala malé bozky po celej tvári. „Som taká hlúpa. Prepáč mi to.“ Našla jeho ústa. Ich bozk hovoril za všetko. Zažmurkala som a usmiala sa na nich.

„Aj ja ťa ľúbim,“ odvetil Jeremy keď sa od seba na chvíľu odchýlili, aby nabrali do pľúc vzduch.

Uvedomila som si, že chcem aby tu bol. Aby... urobil všetky tie nezmyselné romantické veci, ktoré tak neznášam a zároveň milujem.

„Lia,“ pozrela sa na mňa a v jej pohľade bolo čítať pochopenie. „Dnes som si uvedomila, že čas je všetko čo máme. Ak ho premárniš, budeš to ľutovať a to rozhodnutie ťa bude zožierať.“

„Lucy, ja neviem o čom...“

„Ale vieš,“ prerušila ma a otočila sa k Jeremymu. Úsmev jej nezmizol ani po hodnej chvíli. Príval zlosti z časti nepochopeného monológu ma prinútil ísť sa na chvíľu vyvetrať von.

Dočerta aj s tým dievčaťom. Tvári sa, že vie všetko. Potom som sa zarazila. ...A nevie?

Vo dverách som sa takmer s niekým zrazila. Silné ruky ma chytili za plecia, aby som znovu nabrala rovnováhu.

„Lili?“ usmial sa na mňa človek, ktorého som chcela a zároveň aj nechcela vidieť najviac na svete.

„Ethan?“

Pritiahla som si jeho tvár k sebe a pobozkala ho. Bez váhania ma objal, rukou ma chytil za šiju. Keď sa mi ústami dotkol pier, boli teplé a mäkké. Pohládzal mi pery skúsene a isto. Pri jeho dlhom, omamujúcom bozku ma opúšťali sily a prebúdzali sa zmysly. Bolo mi jedno, že v miestnosti za nami bol môj otec, nevlastná mama aj Lucy. Pery sa mi pod jeho ústami odchýlili, umožnili mu prístup, väčšiu slobodu. Chcela som viac. Akoby vycítil moju odozvu, jemne svoje bozky prehĺbil, ústa mi zaplnil jeho horúci a sladký dych. V spánkoch mi búšila krv. Jeho dotyky boli skúsené, žiadostivé a predsa trpezlivé, tak čarovne láskyplné. Po chvíli sa mu ústa odchýlili ešte viac a kým mi nimi láskal pery, to, čo som zakúšala, nebol pocit dobýjania, ale vítania. Túžba prijať ho, dovoliť mu vziať si viac a všetko, po čom túžil. Zrak sa mi zahmlieval. Stratila som pojem o čase a priestore a myseľ sa mi otupila. Ticho zastonal a ten zvuk mi rozochvel ústa.

Keď sme sa od seba odtiahli, stále ma objímal. Zasmiala som sa a moje pery sa obtreli o jeho s jemnosťou letného vánku.

„Máš krásny úsmev,“ pobozkal mi kútiky úst až prešiel po celom ich obvode. „Milujem ho.“

„A milujem teba.“

Bola by som rada, keby ste pridali komentár. Zajtra tu bude posledná časť. :)