2.časť

Samozrejme, že otec rozhlasoval po celom dome, ako mi to trvá a stále na mňa musia čakať, ale asi desať minút som spolu s mamou mrzla vonku, kým otec odhrabával sneh z auta. Typické.

Prešla dobrá pol hodina, kým sme sa dostali k babke. Bývala pár kilometrov za mestom v peknom, trochu staršom -ale stále peknom- dome. Padali na husto a veľké vločky, čo by bolo krásne, keby silný vietor z toho nerobil prvotriednu fujavicu. No.. podla otca to bol čas, kedy mal každý sedieť doma na zadku (zrejme si už rozmyslel návštevu). A mama sa stále zadúšala nad tým, aké krásne je počasie, aké je dokonalé, že sme všetci spolu a aký bude úžasný tekvicový koláč, keď bude mať recept od babky.

„Myslím, že naspäť by sme mali ísť zajtra ráno. Hmla je hustejšia a dá sa ľahko zablúdiť,“ dumal otec, keď zastal na príjazdovej ceste k domu.

„Úžasné,“ usmievala sa mama. Niekedy mi prišli ako ten najblbší párik na svete, ako začiatok zlého vtipu. Mama bola trošku naivná, umelkyňa ktorá trávi čas v ateliéri. Tie výpary jej nerobia dobre. A otec, ten bol manažér bohvie čoho, chodil na pochôdzky po bohvie čom. Sem tam mal svetlé chvíľky, ale to len sem tam a len pri mne. Pri mame bol zväčša trpezlivejší.

„Som samá radosť,“ ironicky som sa usmiala. Otec v spätnom zrkadielku nadvihol jedno obočie, keď videl ako som to myslela.

„Ale no tak, prečo toľko pesimizmu?“ Mama ako prvá vystúpila z auta a bežala do vnútra. Schytila som úplne kľudného kocúra a vyrazila som po vychodenom chodníčku za mamou. Otec mi bol v pätách. Keď sme dostali do vyhriatej úzkej chodby, zaplavil ma čiastočný pokoj. Teodorovi som vyzliekla sveter, ktorý sa stihol za tú chvíľu premočiť a keď som ho pustila, lenivo sa približoval k najbližšej sedačke, kde sa bude môcť rozvaliť. Babi k nám veselo prišla.

„Ahoj mama,“ otec jej dal pusu a sa pobral za Teom do obývačky.

„Babka, dnes je zlý deň s veľkým Z,“ povedala som otrávene a na rovinu. "Nemáš koláče?" Kašlať na diétu.

„Ale jasné,“ potľapkala ma po líci a viedla do kuchyne. „Spravím čaj,“ zakričala do obývačky na otca a mamu.

„Tak, chceš mi povedať čo sa stalo?“ Napustila do kanvice vodu a dala ju variť.

„To nestojí za reč,“ mávla som rukou.

„Okej.“ Babka bola super. „Možno by si si mohla po večeri zájsť niečo prečítať do dedovej pracovne. Televízor mi teraz nechytá žiadne stanice.“

„Knihy?“ tá predstava mi prišla nudná už teraz.

Prešla hodina, hodina a pol a jasom každú knihu zavrela s nudným zívnutím aj keď sa mi spať nechcelo. Bolo len sedem večer.

„Lizzie ak chceš, na povale sú nejaké knihy, ktoré som čítala, keď som bola v tvojom veku. Nič do dedkovej pracovne, ale sú to celkom príjemné romány,“ ponúkla mi babka pri dverách.

Na povale bolo plno krabíc, prachu a do čiernych kútov som sa pozerať radšej nechcela, ale bolo to útulné miesto. Žiarovka bola vypálená a len asi Boh vie od kedy ju menili. Doniesla som si sem sviečky a deku pod zadok, keďže zem boli zbúchané laty. Začala som škatuľami ktoré boli najbližšie, až som sa dostala k tým, ktoré boli ukryté za nimi. Tie mali na sebe viac prachu, no jedna ma zaujala zvlášť. Pôsobila starším dojmom a takmer by som ju prehliadla. Zobrala som ju z kúta, kde som sa musela zohnúť a doniesla si ju pri svietnik. Chvíľu mi trvalo kým som našla nejaký ostrý predmet, s ktorým som mohla prerezať pásku na krabici a otvoriť ju. Keď sa tak stalo, ovanul ma puch niečoho starého. Krabica obsahovala rôzne veci. Na vrchu bolo pár zošitov, nejaké fotky, atrament vo fľaštičke a pár starých pier. Na dne krabice bolo pár kníh, ale jedna sa od nich odlišovala. Istotne je stará. Bola viazaná v čiernej teľacej koži a vedela som, že to práve ona voňala tou zvláštnou zmesou vôní. Jej obsah bol napísaný rukopisom na kvalitnom papieri. Zistila som, že to je denník. Na chrbte knihy bolo zaznamenané, v akom období si autor zaznamenával myšlienky. Zlatou farbou, veľmi pekným úhľadným písmom tam bolo napísané 1809-1810. Už keď som si knihu len tak listovala, zistila som, že ten rukopis musel patriť žene.

„Vidím, že si našla moje staré veci.“ Pri babkinom hlase som sa strhla.

„Áno, nevadí keď si ich trochu pozriem?“

„Určite nie,“ usmiala sa.

„Kto písal toto?“ poťažkala som si denník v ruke.

„Dievča len o niečo staršie od teba. Vlastne je to tradícia.“

„Čo presne?“

„Príbeh, ktorý obsahuje ten denník,“ tajnostkársky sa na mňa pozrela. „Našla som ho u svojej mamy keď som bola asi v tvojom veku, možno trochu mladšia.“

„A... bavilo ťa to?“

„Určite. Keď som ho dočítala, mama mi vysvetlila, že ten denník sa posúva v našej rodine od jeho majiteľky.“

„Takže,“ počítala som v hlave. „Takže nejakých 6 - 8 generácií?“ Pocit, že to niekto písal pred dvesto rokmi vo mne vyvolali čudne príjemné pocity.

„Áno môže to byť nejako tak.“

„A kto to písal?“

„Prečítaj si to,“ vyzvala ma. „Nebudeš sa od toho vedieť odtrhnúť.“

„To pochybujem,“ smutne som sa usmiala. „Obvykle nečítam nič. A keď už niečo, má to maximálne stopäťdesiat strán. Toto vyzerá na štyristo alebo viac.“

„Aspoň to skús,“ usmiala sa a nechala ma samu.

Na prvej stránke stál podpis: Isabella Cornelia Ashburnová