DoR 23.časť

„Ana, je tu niečo“ sedeli sme na zemi v mojej izbe a práve sme mali chvíľku, ktorej ja hovorí prestávka. Je to medzičas keď mlčíme a len tak necháme prúdiť myšlienky. Je to dobré, pretože ustavičné kecanie neobľubujeme ani jedna. „Vieš o mne všetko však?“ spýtala sa po chvíli

„Áno, si moja najlepšia priateľka Sarah“ povedala som z úsmevom, poznala som ju tak dobre, že aj keď sa ma priamo nespýtala to čo som jej odpovedala, vedela som že práve tú vetu chce počuť

„Bola si u nás doma, poznáš mojich rodičov, strarkých aj brata. Chodíme spolu doškoly.“ Bola zahladená na nejaký bod v izbe „sme najlepšie priateľky, ale vždy je niečo čo nedokážeme povedať nahlas“ pozrela na mňa a ja som prikývla „niečo čo potrebuje svoj čas aby sa to dostalo na povrch. Chcela by som ti niekoho predstaviť.“

Dopovedala ale ja som nechápala. Požiadala ma aby som si zajtra spravila čas, že spolu pôjdeme na návštevu. Súhlasila som.

                                          -------------

„Každá rodina má svoje tajomstvá, ktoré nehovorí na posedenie. Ja ti však chcem povedať toto. Je to pre mňa veľmi dôležité.“ Stáli sme pred nejakou budovou. „bolo by to veľmi neférové, voči tebe aj keby sa  o tom nedozvieš.“ Kráčali sme dnu a ona stále hovorila. „Sme šťastná rodina Ana, veď to vieš. Ale nie sme silný, aspoň nie donedávna. Keď som ťa nepoznala myslela som si, že Boh ma nemá rád, že je moc krutý voči mne a mojej rodine. Ale keď si prišla, zistila som, že nie som sama.“ Stáli sme pred dverami, ktoré pomaly otvárala „Toto je moja a Ryanova sestra.“ Povedala a usmiala sa na mňa keď sme vošli do miestnosti, v ktorej ležalo spiace dievča

„Ona?“ prerušila ma

„Áno, ona je moje dvojča.“ Prehltla „má downov syndrom. Je to môj pokladík“ usmiala sa aby potlačila slzy .. „Volá sa Marlie. Hovorím ti to až teraz, lebo....lebo“ slzy jej stekali dole a ja som si ju privinula

„Hovoríš mi to až teraz, lebo teraz bol ten správny čas.“ Hladila som jej vlasy

„Prepáč, ja nechcem plakať.“ Vzpriamila sa a utrela slzy. Pozrela som na ňu z pokorou.

Nechcela budiť spiace dievčatko, teraz už viem že Marlie. Išli sme si sadnúť do spoločenskej miestnosti kde mi všetko rozprávala ... „musí tu byť, pretože jej stav je vážny“ ... „neostáva jej veľa času“ ... „spomínala som jej aj teba“ ... a čo ma vlastne potešilo... „od kedy ťa poznám, som zmierená. A som pripravená.“ ... potešilo, pretože ja som nedokázala čo ona, nemala som takú oporu, ktorú jej teraz robím ja.

Cestou domou sme nerozprávali, každá z nás uvažovala. Obom nám bolo jasné o čom.. keď mi pred nástupom do auta povedala „Ana, ďakujem, naozaj ti ďakujem že ťa mám.“  Srdce sa mi opäť naplnilo láskou, mierom, nehou.. všetkým možným čo mi dodávalo silu.