DoR 26.časť

Veľmi!!! sa ospravedlňujem za zanedbanie poviedky.... pridala som 4 časti!! (btw)... nešiel nám internet cez víkend... ach... dúfam že sa na mňa v celku nezabudlo.. príjemné čítanie :)

Celý týždeň bol v škole obrovský zhon.  Blížili sa prázdniny a profesori nás trýznili testami. Sarah k tomu mala besedu, ktorá mala byť už zajtra. Ani som si nestihla uvedomiť a už bol štvrtok. Celý týždeň som myslela na to, čo som si povedala v pondelok večer. Najhoršie však na tom bolo, že som začínala mať pocit. Pocit ktorý som si samozrejme nemohla či skôr nechcela pripustiť, že Ryan sa mi trochu vyhýba. Prečo by to robil? Alebo som si to jeho správanie naozaj len domyslela?

„Ale no tak Ana, nebuď taká skleslá, čo sa deje?“ spýtala sa ma Sarah na obede.

„Veď vieš, Ryan“

„Každým dňom sa mi zdá byť nervóznejší.“  Neodpovedala som na a ona potom taktiež už nič nepovedala, rozlúčili sme sa a šla smerom, ktorým mala triedu. 

Každou ďalšou minútou som mala skleslejšiu náladu, ale prečo? Veď z Ryanom som si ani v podstate nenaznačila, že niečo cítime. Stála som pri svojej skrinke do ktorej som si dávala učebnice z predošlej hodiny a vyberala si tie ktoré som potrebovala na ďalšiu. Mali sme matematiku, poslednú hodinu. Učebnica, zošit a pomôcky na rysovanie bolo pre mňa asi moc, pretože pri vyberaní mi spadli, ešte že akurát zvonilo a nikto si nevšimol moju nešikovnosť.

„Ahoj“ povedal, Ryan?!! A sklonil sa ku mne aby mi pomohol. Keď sme vstali ostali sme nehybne a hľadeli si do očí. Spamätal sa a rýchlo mi podal moje veci. Usmial sa a ja tiež. „neviem prečo, ale mám nutkanie sa ti ospravedlniť  za to, že som sa ti asi vyhýbal, vlastne že som sa ti vyhýbal. Bolo to moc okaté a vlastne prepáč.“ Pozeral na mňa

„Nemusíš sa mi ospravedlňovať, veď to nič..“ prerušil ma

„Ale musím, pretože..“ nedopovedal

„pretože?“ zopakovala som spytujúcim sa hlasom, „Ryan..“ chcela som povedať, ale než to vyšlo z mojich úst naklonil sa ku mne a pobozkal ma na pery. Aj keď som na neho celý týždeň myslela a čakala na tento moment, bola som zaskočená, ale  rada. Ryan mi opätoval moju túžbu a daroval mi svoj prvý bozk. Ten bozk bol krásny, jeho pery sa opäť pomaly vzdialili a jeho oči sa zahľadeli do tých mojich. Chytil mi tvár do dlaní a opäť sa ku mne približoval....

„Hej, vy tam!! Nepočuli ste!! Zvonilo“ Ryan ma pustil... blížila sa k nám učiteľka, ktorú som ja nepoznala, ale Ryan asi áno „Ryan Parker, ste hluchý!“ no keď vedľa nás prišla, nezastavila. Kráčala ďalej, asi aj ona meškala na hodinu

„Áno slečna Fosterová, už idem“ pozrel sa na mňa a usmial sa. Potom sa vydal za ňou a keď vošla do triedy Ryan vošiel za ňou.

Ja som si sadla pri svoju skrinku a škerila sa tak ako sa len dalo. Nešla som na hodinu, nemohla som pretože sa vo mne niečo dialo. Povedala som si, že je zbytočné sa ukazovať na konci hodiny a nebolo by dobré keby ma niekto vidí. Rozhodla som sa odísť teda zo školy. Sarah som do skrinky hodila odkaz nech ma nečaká, že k nej prídem po škole. Chcela som prísť ja a vidieť či to čo sa práve stalo nebol iba výplod mojej bujnej fantázie.

Cestou domou som šla pešo, pomaly a vychutnávala si každý chladný vánok čo zafúkal. Do uší som si dala slúchadlá a nechala prúdiť myšlienky. Napadalo ma milión slov, ktoré by opísali ako sa teraz cítim. Ale len jedno bolo podľa mňa úplne presné... voľná

Pretože som cítila konečne to čo som chcela, usmievala som sa pre vec ktorá mi na to dávala dobrý dôvod a srdce ktoré už bolo z časti vyplnené sa teraz úplne zacelilo vecou, ktorá tam ako jediná chýbala... láska!