DoR 28.časť

Včera som nepridala pretože som nebola vôbec na ntbku :)... 

zajtra asi idem preč až do nedele.. tak sú tu opäť dve časti :P.. ak neodídem pridám jednu :)... už budem pridávaať iba po jednej pretože do konca poviedky chýba už len nepárny počet :)
pekný večer!! :)

Mohla som sa cítiť konečne tak dobre? Konečne ma opustiť môj žiaľ, ktorý sa nahradil tým všetkým čo tvoril Ryan? Spomienka na noc keď sa jeho oči dívali do tých mojich ma neskutočne zahrieva pri srdci. Každá hodiny, minúta aj sekunda patrila tam, zatiaľ. Pretože som vedela, že dneska sa bude opakovať, že sa bude odteraz stále opakovať.

Prespala som u Sarah aj keď bol týždeň. V piatok som nič tak dôležité do školy zobrať nemusela, iba ak seba. Doslova som jej musela všetko povedať. Ticho a pozorne počúvala. Bola som rada, že ma brala vážne a taktiež som bola rada keď sa tešila.. úprimne tešila spolu so mnou.

„Keď sa odomňa Ryan odtiahol tú noc čo mi dal druhý bozk opäť mi hľadel do očí a čakal moju reakciu. Čo som mala povedať? Na to sa predsa nedá nič povedať, preto som sa usmiala a v jeho očiach zažiarili iskričky šťastia. Neviem ako to bude pokračovať, neviem čo robia ľudia keď sú vo vzťahu, ale aspoň viem to, že nechcem ujsť, že sa nechcem vzdať veci, ktorá vo mne budí niečo nepoznané.“

„ „Dáme si niečo?“ spýtal sa ma keď to ticho už nebolo treba, ja som iba prikývla a sadli sme si za stôl pred ktorý doniesol už ľahšiu večeru“

Keď som to rozprávala Sarah zamračila sa „Ja nechcem vedieť čo ste jedli“

„Okay, tak to je potom asi všetko. Niet čo dodať. Jednoducho sme spolu kecali a atmosféra sa úplne uvoľnila. Cítila som sa akoby som ho poznala roky.“ Usmiala som sa

„Tak schválne“ zaškerila sa „obľúbená farba“ dvihla obočie

„modrá, ako jeho oči“ usmiala som sa a mala som pocit, že môj výraz vyzerá akoby som lietala v oblakoch, prikývla

„Asi je zbytočné sa ťa pýtať, som si celkom istá, že vieš aj to, čo ja nie“

„Aj ja mám taký pocit“ zasmiala som sa 

                                                             -------------

Očakávaný piatok bol tu a Sarah bola napätejšia než som čakala, že bude. Stála som v zákulisí s ňou a snažila sa ju upokojiť, že účinkujúci si dali záležať, taktiež aj tí čo mali na starosti kulisy. Lenže ako môžete upokojiť osobu, ktorá je sama o sebe hysterická, nie to ešte keď sa naozaj niečo deje. Objala som ju a povedala, že tá hra bude skvelá už len preto, že ju ona organizovala.

„Prosím ťa, občas džugni do Ryana nech nezaspí“ povedala keď som už bola trochu vzdialená, snažila sa upokojiť vtipom ..to bolo fajn.. ja som sa usmiala

Už aj v uličke medzi ostatnými študentmi som nemohla spustiť oči z Ryana. Keď som si prisadla vzal moju ruku do svojej a pevne ju stisol, nie bolestivo, skôr tak že to vyjadrovalo nikdy ťa nechcem pustiť.

Aj keď som milión krát videla „Vianočnú Koledu“ nemohla som sa jej nabažiť. Bola skvele hraná a po boku som mala skvelého človeka. V širšom okruhu som mala skvelú rodinu a priateľov, nič viac mi nechýbalo. Mala som sa obávať toho, že po šťastí príde aj nešťastie? Alebo to radšej pustiť z hlavy a nezabývať sa s tým. Hneď som na to prestala myslieť keď som si očkom všimla ,že na Ryan namiesto hry pozerá na mňa. Otočila som sa naňho aby som sa dozvedela spýtavím pohľadom, čo robí. Priblížil sa ku mne a pobozkal ma, pred celou školou... na verejnosti.

Ani sama som nemohla uveriť aké bizarné myšlienky mi behali hlavou.

Otočili sme sa späť na hru a dívali sa. Usmievala som sa a vedela som, že on robí to isté. Hra pomaly končila a ja som si povedala, že kým skončí hra, ja sa úplne zbavím starej Anabeth Piercovej, prestanem myslieť na minulosť, nebudem sa pozastavovať nad šialenou Agathou a budem tým čo ma robí šťastnou...