DoR 29.časť

pekný víkeend prajem :) 

Ráno som za zobudila na príjemnú vôňu medovníkov, ktoré rozvoniavali z kuchyne a ako vidím prešlo to do celého domu. Namiesto raňajok som ich zjedla hádam aj tucet. Sladučké, s mliekom som ledva hltala jeden medovník za druhým.

„Jedz pomaly“ povedala mamka keď prechádzala okolo pultu, trochu do mňa drgla a zasmiala sa. Ja som na ňu hodila vražedný pohľad -múj milášek-  a zasmiala sa s ňou.

„Dobré ránko“ vyšlo zo mňa keď som zhltla posledný kúsok čo bol po ruke. „mám z niečím pomôcť?“

„Nie netreba, je napečené, navarené, prestreté. Už len čakať“ popri tom ako rozprávala kontrolovala či je všetko ako má byť

„Ehm... mami? Je len jedenásť hodín ráno.“

„Ja viem trdlo,  mám nachystaný obed.“ Zasmiala sa, ... aha

„Okay teda.“ Zdvihla som ruku, akože sa vzdávam a vybehla hore do svojej  izby. Sarah, Ryan z rodičmi a malou Marlie trávili vianočný deň u rodiny Parkrovcou a prišli aj rodičia Sarahinej matky. Bolo to hlavne kvôli Marlie, pretože nevedeli ako dlho bude ešte medzi nimi. A vždy je lepšie mať na Vianoce celú rodinu po kope, aj mi sme kedysi bývali všetci spolu, ale starký nevládali chodiť k nám a do ich bytíku by sme sa všetci nevošli. Tak sme prešli na tradičné vianočné pohľadnice, ktoré sme im zasielali každý rok. Bola to spoločná fotka, na ktorej sme sa všetci obliekli do smiešnych –ale aj tak to bolo fajn- svetríkov a usmievali sa od ucha k uchu, cez počítač ocko upravil fotku ku ktorej pripísal „Šťastné a Veselé prajú Piercovci Piercovcom“ z počiatku to bolo zábavné, ale z roka na rok mi to už neprišlo také vtipné... takže som to nekomentovala. Mamkiný rodičia sa bohužiaľ zabili pri autonehode ešte keď bola malá, takže im sme zobrali väčší veniec, taktiež z prianím.

Pretože Ryan zo Sarah boli u pani Parkerovej mohla som tak zbehnúť a popriať im osobne. Bola som nadšená, že býva tak blízko, keď som si uvedomila, že Ryan bude celé leto u nej ... o dom ďalej, celá som sa rozochvela.

„Ahoj Sarah“ nestihla ma ani len pozdraviť, pretože som sa jej hodila okolo krku. Jednoducho tá vianočná atmosféra na mňa pôsobila nejakými silami.

„Vzduch..vzduch!“ dralo sa jej z hrdla, pustila som ju a nahodila psí výraz. Usmiala sa, teda mi odpustila. „Šťastné Vianoce Ana“ usmiala sa a pozvala ma dnu, sadli sme si do obývačky. Keďže som mala v ruke tašky z darčekmi a nedali sa nijako schovať, aj keby si donesiem ruksak... bolo by to divné a vedeli by, že čo je v ňou.. dala som Sarah darček hneď. Nebolo to nič zvláštne iba fotorám z našou spoločnou fotkou

„Aby si na mňa nikdy nezabudla“ povedala som keď si ho rozbalila a usmiala sa, prišla ku mne a objala ma

„Ďakujem Ana, je to skvelé..“ pozrela na mňa „nikdy nezabudnem!“  a podala mi balíček. Milujem darčeky, preto som ho z radosťou rozbalila. Bola to nová knižka od Dominika Dána „Kožené Srdce“  neubránila som sa širokému úsmevu „a pozri sa dnu“ otvorila som knižku a bol tam podpis, jeho podpis! To som sa už neusmievala, ale priam zízala. „bola to trochu fuška, ale ty a knihy a Dominik.“ Zasmiala sa. Objala som ju tak tuho ako som mohla

„Normálne sa hanbím za svoj darček“ buchla ma po chrbte a potom ma po ňom pohladila

„Ako vidím, dneska tu nechýbam“ začula som známi hlas. Sarah pochopila, že naše objatie sa už musí skončiť preto sa odtiahla a ja som sa mohla hodiť okolo krku Ryanovi „alebo?“ usmial sa tým svojím krásnym úsmevom

„Najviac na svete“ povedal som a pobozkala, nie moc dlho aby to Sarah neprišlo hlúpe, že je medzi nami

„Krásne Vianoce“ z poza chrbátu vytiahol balíček, ja som sa na neho pozrela a pokrútila hlavou. On mi ho však dal do rúk. Keď som ho rozbalila čakal ma naozaj zaujímavý darček. Bol to fotoalbum, na ktorom bola naša spoločná fotka, -tú som mala najradšej- keď som ho otvorila bolo v ňom pár fotiek „zvyšok album musíme doplniť“ dodal, ja som sa na neho usmiala. Počula som ako si Sarah povzdychla, neznelo to ako zo zúfalstva, skôr od záujmu. Prižmúrila som na Ryana oči a potom mu podala ten môj darček. Bolo to síce otrepané, ale podľa mňa aj tak najlepšie pre pár. Prívesok v tvare srdca, bola tam iba jedna časť.. pretože tú druhú som mala už ja na krku.

„Okay vy dve hrdličky, mohli by ste si ma konečne všimnúť“ uvedomili sme si, že nejakú chvíľu sme mlčky stáli a hľadeli si do očí. Zdalo sa to ako chvíľa, pre nás.... haha