11.časť

„Kde ideme?“ Opýtal sa Edmund.

„Neviem...“ priznala Bella. „Myslela som, že by sme sa mohli ísť prejsť. Pri rozhovore sa človek niekedy dozvie aj to, čo nechcel,“ uškrnula sa.

„Dobre, poď radšej ty za mnou,“ sebavedomo sa pred ňu postavil a zarazil jej pohyb. „Niečo ti ukážem.“ Teraz viedol Edmund Bellu. Išli k stajniam a keď Edmund poslal koniara nastrojiť kone, Bella sa zamračila.

„Svojho koňa si zvyčajne chystám sama. To je prvá vec, ktorú by si mal o mne vedieť,“ razantne vytrhla mladému chlapcovi sedlo z rúk. Ten len vystrašene pozrel na koniara, ktorý ho tým zrejme poveril. „Slečna, sedlo je ťažké. Nechajte to na mňa.“

„Isabella, poznáš niečo také ako služobníctvo?“ Edmund si ju premeral s úsmevom.

„Nie chlapče. Choď radšej nasedlať koňa tvojho pána.“ Edmundovu otázku ignorovala. Začínala rozmýšľať o tom, či to bol dobrý nápad. „Len sa smejte, pane,“ povedala ironicky. Nemala rada, keď za ňu niekto robil prácu. Navyše staranie o kone bola jej záľuba a nie príťaž. Edmund najprv hrozivo očervenel, potom pokojne vydýchol.

„Dobre. Môžete odísť, kone si nachystáme sami,“ vyhlásil. Starší muž aj chlapec sa najskôr nehýbali a vyvaľovali oči, ale napokon sa pobrali preč. Bella naňho pochybovačne pozrela a aj pri tom letmom pohľade vedela, že tým chce niečo dokázať. Nebola oblečená tak, ako zvykla jazdiť. V stiahnutých šatách a dámskom sedle sa jej nesedelo dobre.

„Možno by som sa mala ísť prezliecť...“ neisto poznamenala. Edmund svojho koňa vyviedol zo stojiska.

„Chceš sa tomu vyhnúť?“ zdvihol kútiky úst.

Bella sa zamračila. „Vôbec nie!“

„Tak potom nechápem, kde je problém. Veď si v jazdeckom.“

„Ale to sú šaty,“ namietla.

„A čo iné by si mala mať?“ uchechtol sa. Až po malej chvíli mu to doplo. Spomenul si, čo mala oblečené v ten prvý deň. „Vari nevieš jazdiť v sukni ako dáma?“ Pohľadom si ju obzrel od hlavy po prsty na nohách. Teraz ju urazil. Od kedy sa ich správanie zmenilo na také osobné? Pomyslela si Bella. Ešte nijaký cudzí muž sa k nej takto nesprával.

„Samozrejme, že viem.“ Zdvihla bradu a vystrela plecia. Čo tým sleduje?

„Zatiaľ o tom nie som presvedčený.“

„Myslím, že ťa veľmi rýchlo prepočítam.“ Vyviedla Asha von a bez ponúkanej pomoci nasadla. Trvalo jej to síce chvíľu, pretože mala nepohodlné oblečenie.

„Veď ma.“ Bella uchopila vôdzky pevne do rúk a vystrela sa ako lineár. Presne ako ju to učili.

Edmund si pri pohľade na ňu pomyslel, že krajšiu a tvrdohlavejšiu ženu ešte nestretol, a ani nestretne. Tým si bol istý. Bol to obraz ženy, nie dievčaťa ani divošky, ktorý videl v prvý deň. Na tmavom žrebcovi vo fialových šatách z brokátu vyzerala ako madona. Hnedé oči jej žiarili výzvou a jemným náznakom posmechu.

„S radosťou,“ jeho oči sa smiali. Než stihol dať svojmu koni pokyn, vyrazila na lesnú cestu cez bránu. Zachvátil ho chlad a po chrbte mu prešli zimomriavky. Zaklial. „Dočerta čo robíš? Stoj!“ Lesy sú tu zradné a na cestách sú stromy. Popohnal koňa a keď sa zjavila asi tridsať metrov pred ním, cez jeden ladne preskočila. Svojho koňa hnala moc rýchlo. Pred nimi sa rozprestrelo široké priestranstvo -lúka- ktorá bola teraz pokrytá vrstvou snehu. Pomaly ju dobiehal. Sústredil sa len na ňu a keď sa pár metrov pred ním zjavil niečo vyše jeden a pol metra vysoký plot, nečakal to. Jeho kôň sa vzpätil, ale ona svojho popohnala a keď ho preskočila a pokračovala, urobila naňho dojem. Išla do ovocných sadov, cez ktoré bolo teraz ľahko vidieť na metre ďaleko, keďže stromy nemali husté koruny listov. Zazrel záblesk fialovej a prekvapilo ho, keď naňho čakala. Ruky si prekrížila na prsiach a usmievala sa.

Pri pohľade na jeho tvár, sa Belle úsmev ešte rozšíril. Bol opäť celý červený od zlosti.

„Čo si si myslela?“ zrúkol. Tváril sa ako by ju išiel zmlátiť.

Úsmev jej zamrzol na tvári. „Ty sa hneváš?“

„Áno, hnevám sa! Mohla si sa zabiť!“ Zoskočil z koňa a zastal pár centimetrov od nej. „Pýtam sa ťa ešte raz, čo si si myslela?“

„Neznesiem ten tvoj arogantný pohľad!“ Bella ho prepichla očami a prstom v rukavici ho šťuchla do hrude. Prekvapene rozšíril oči. Hnev prešiel Edmunda tak rýchlo, ako aj prišiel. Pozrel na jej zovreté pery a mal chuť ju bozkávať. Zase.

„A prečo si taký podráždený? Nie si môj brat, nie si môj otec, dokonca si mi neni ani rodina a už vôbec nie si môj manžel, takže naozaj nechápem...“

„Jazdíš celkom obstojne,“ usmial sa na ňu a prerušil jej hlasné protesty. Prekvapene zažmurkala a stíchla.

„Takže obstojne?“ napokon zvodne vykrivila ústa. „Ani ty nejazdíš najhoršie.“ Ich doberanie bolo preč. Sklonil k nej tvár a obláčiky ich dychov v mrazivom vzduchu sa spojili do jedného. Pozeral jej uprene do očí.

„Teraz ma pobozkáš?“ Bella ťažko prehltla.

„Vyzerá to tak, zlatko,“ samoľúbo sa usmial.

„Povedala som ti, aby si ma tak nevo...“ Keď sa ich pery spojili, spokojne vzdychla a jemne ho udrela do hrude. Keď ju Edmund bozkával, cítil sa naplnený. Bola jeho a on bol jej.