14.časť

Bella sa zobudila na prudký vietor, zapierajúci sa do okna. Bolo neskoro ráno a ona a Edmund ešte spali. Cítila jeho pokojný, vyrovnaný dych. Bola oňho opretá chrbtom s hlavou na jeho ramene. Uhlíky v krbe už dávno prestali vyhrievať a na tvári cítila chladný vzduch. No nebola jej zima. Keď si k nej včera večer Edmund ľahol, nebola jej až taká zima len chcela byť pri ňom. Pokúsila sa od neho odtiahnuť tak, aby sa nezobudil, ale jeho volná ruka jej spočívala na boku a keď sa odťahovala, jeho stisk sa o niečo zintenzívnil.

„Si hore?“ pošepla.

„Tak sa zdá...kde sa ponáhľaš?“ povedal mrmlajúc do jej vlasov.

„Je už veľa hodín. Nemyslíš, že by sme sa mali vrátiť?“ otočila tvár smerom k nemu a zistila, že na ňu uprene pozerá.

„Vrátiť sa nedá. Musíme počkať minimálne deň. Inak ako pešo to nejde a to by si nezvládla. Je to veľká diaľka. Pozri sa von oknom,“ pobadal ju. Keď sa pozrela, uvidela to čo včera večer. Sneh padal v takej hustote, až zacláňal všetko v diaľke. Všade bola len bieloba.

„Ale strýko sa o mňa bude báť. Preboha,“ zakryla si ústa dlaňou. To gesto sa mu zdalo rozkošné. „Čo povedia ostatní?“ zastonala a Edmund sa mal chuť rozosmiať.

„Nevil už odišiel zo správou do domu aj pre tvojho strýka. Včera ma presvedčil, že mu to nerobí problém. Odišiel skoro ráno.“

„Aha,“ zmĺkla.

„Tvoj strýko povie, že si zostala v posteli a necítiš sa dobre. Nebude žiadny škandál, aj keď...“ uvedomil si, že to čo ide povedať, by asi nechcela počuť.

„Čo keď?“

„Nechaj to tak.“ Náhle vstal sa posadil a prehodil si nohy cez okraj postele. „Idem sa pozrieť von, či máme s čím kúriť.“

„Urobím niečo na jedenie,“ ponúkla sa. Zo zdvihnutým obočím na ňu pozrel.

„Vieš variť?“

„Je o mne známe, že viem prevariť vodu tak, aby sa nepripálila,“ poznamenala ironicky. Zasmial sa, obul si jazdecké čižmy a košeľu schytil do rúk. Posledné čo videla bol jeho svalnatý chrbát a štica čiernych vlasov. V takýchto chvíľach ho mala chuť rozštvrtiť. V niektorých momentoch sa správal starostlivo a v druhých arogantne. Edmund Delory je nielen hrozne krásny, ale aj hrozne protivný.

Bella si opláchla tvár v studenej vode, vlasy si vypla sponkami do drdola a obliekla si už suché šaty a čižmy. V kuchyni založila oheň v peci a pozrela sa do komory, aké majú možnosti. Boli tu vajíčka, maslo, džbán mlieka a nejaká divina. Zamiesila cesto na chlieb a dala variť vodu do hrnca. Bude to síce trvať dlhšie pokým zovrie, ale nevadí, pomyslela si Bella. Počká. Zo staršieho chleba, ktorý nebol čerstvý urobila hrianky a natrela ich maslom.

„Je to len olovrant,“ povedala, keď priniesla na stôl jedlo. Usadil sa oproti nej a prezeral si ju prižmúrenými očami.

„Za domom je hromada dreva. Ale nie narúbaného,“ povedal. „Pôjdem nejaké prichystať na noc.“

„To bude pohľad pre bohov.“

„Máš podrezaný jazyk.“

„Ten mám od narodenia,“ poznamenala. Vstala a s úsmevom sa vrátila do kuchyne.

Asi po hodine sa k nej pridal Edmund a zvedavo pozeral čo robí.

„Hádam sa len nepokúšaš upiecť mäsový koláč?“ Stála pri dlhom stole, ktorý zaberal celý stred kuchyne, rukávy mala vyhrnuté po lakte a vaľkala cesto.

„Samozrejme,“ prikývla. „Možno z toho nebudeš mať ani pokazený žalúdok.“

„Tak teraz si na mňa hlboko zapôsobila.“ Na líci mala šmuhu múky – a obe líca zrumenené. Načiahol sa za kusom zvyšného cesta a strčil si ho do úst. Zahnala sa mu po ruke, ale netrafila.

„Ak mi budeš jesť cesto,“ povedala ostro. „Budem ľutovať, že som sa vôbec namáhala.

„Skutočne?“ Po ruke mu neplesli už najmenej dvadsať rokov.

„Takže asi by som ti ten mäsový koláč po večeri mal vrátiť nedotknutý, však?“

Zagánila naňho a potom sa rozosmiala.

„No to bolo odo mňa naozaj hlúpe,“ priznala. Kútiky úst sa jej vykrivili nahor. „Prišiel si mi pomôcť? Môžeš očistiť zemiaky.“

Vyvaľoval na ňu oči ako zaľúbený školák. Vzápätí mu do uší doľahli jej slová.

„Očistiť zemiaky? A to sa ako robí?“ zamračil sa.

Postavila mu k nohám vedro s vodou, zo zásuvky vybrala nôž a podala mu rúčku. „Verím, že si taký inteligentný a prídeš na to aj sám.“

Nebolo to také jednoduché, ako sa zdalo. Moju kuchárku aj ostatné služobníctvo by ranila mŕtvica, keby ma teraz videli, pomyslel si. Aj matku. Jeho priateľov by neranila mŕtvica, ale váľali by sa pod stolom od smiechu. Edmund Delory a čistí si zemiaky na večeru.

„Načistil som ich dosť?“ opýtal sa po hodine.

„Áno. Predpokladám, že si to robil prvý raz, však?“

„Možno sa ti to bude zdať zvláštne,“ odvetil, „ale vôbec neuráža moju mužskú hrdosť, ak priznám, že áno. A dúfam, že som to robil aj naposledy. Kto teraz umyje riad?“

Hlúpa otázka.

„Ja. Pravda, pokiaľ sa neprihlási nejaký dobrovoľník, ktorý mi s tým pomôže.“ Nadvihla obočie. Ako sa dostal do tejto absurdnej situácie? Oči sa jej smiali.

„Chceš, aby som umýval alebo utieral?“ spýtal sa stručne.

„Radšej utieraj,“ vyhlásila. „Keby si mal tie svoje urodzené ruky pridlho ponorené vo vode, mohol by si im ublížiť.“

„Môj komorník by nado mnou zaplakal,“ priznal. Deň sa vyvíja čoraz zvláštnejšie, rozmýšľal. Nechápal, ako je možné, že sa mu to začína páčiť.