4.časť

Do grófstva Dorset (pozn.: oblasť v okolí južného Anglicka) to bola cesta na niekoľko hodín. Belle sa cestovalo príjemne, na občasné vykrikovanie, ktorými sa častoval kočiš s lokajom bola už zvyknutá. Nebolo jej zima a hlad taktiež nepociťovala. Len pred hodinou sa zastavili na obed v hostinci, ktorý bol po ceste. No musela držať krok s kočom a preto išli pomerne pomaly.

„Strýko, za ako dlho tam budeme?“ opýtala sa. Starý barón vystrčil hlavu vo svojej bobrej čiapke s oblôčika.

„Už sme tu, moja milá. Za touto lesnou alejou je dlhá cesta lemovaná starými dubmi vedúca priamo k domu.“

„Dobre.“ Bella zbadala lesnú cestu, ktorá bočila od tej hlavnej. „Nájdem to, o hodinu prídem,“ zakričala už keď pohnala koňa do cvalu. Žrebec na ktorom išla bol ešte mladý a preto sa neunavil tak skoro, ako by to bolo u starších koní. Sem tam, sa síce zľakol, ale nebolo to nič, čo by neusedela. Asi po jednom kilometri sa úzka cesta lemovaná hustými lesmi z obidvoch strán končila. Prešla cez malú čistinku a napojila sa opäť medzi stromami obrastenú cestu. V dobe, keď je všade zeleň, tu musí byť krásne, pomyslela si. V diaľke zaznelo pár výstrelov, načo sa kôň vzpätil, ale nespadla.

„Kľud...šš,“ ukľudňujúco koňa hladila. Srdce jej bilo silno a vzduch ktorý vydychovala sa menil na malé krištáli. Pár sekúnd sa nič nedialo, akoby sa aj vtáky rozhodli načúvať. Kôň vyzeral byť rozrušený.

„No tak Ash, nič sa nedeje. Vrátime sa...“ už ho chcela otočiť, keď asi tri metre pred nimi prebehol veľký dvesto kilový jeleň. Výstreli ktoré ho sprevádzali, boli príliš blízko, aby kôň ostal pokojný. Tesne predtým než padla na zadok, jeden ju minul len o chlp. Strela trafila do blízkeho stromu z ktorého sa roztrieštili triesky.

„Do riti Ash,“ vypustila prúd nadávok. Ledva sa dokázala nadýchnuť, pretože pri páde si vybila dych. Cítila ako sa zem hýbe pod ťažkými zvieratami mieriacimi k nej.

„Do čerta aj z chlapčiskom,“ utrúsil jeden, keď pri nej zastali. „Skoro som ťa zastrelil ty fagan malý,“ chlap zosadol z koňa. Ostatní zostali v sedle. Pušku si oprel o rameno, kľakol si a druhou rukou sa načiahol, aby uvidel do tváre osobe ležiacej na snehu.

„Zaslúžil by si si pár zaucho.“ Bella nemala pochýb, že to myslel vážne.

„Ten jeleň nám už dávno ušiel,“ utrúsil nevrlo niektorý z nich.

„No tak Edmund, nechaj chlapca nech sa pozviecha sám. Aspoň sa ponaučí,“ zasmial sa ďalší.

Keď sa Edmund stretol z očami údajného chlapca, takmer ho to prekvapenie sotilo na zadok.

„Veď... veď to je malé dievča...“ zaklial.

„Dúfam, že sa ma nechystáte naozaj zmlátiť pane,“ Bella vypľula tie slová s rozhorčením. Vďaka nemu teraz ležala v snehu, začínala jej byť zima a jej kôň je bohvie kde.

„Bože... môj kôň,“ zachvátila ju panika. Nikde ho nevidela a v týchto lesoch sa nevyzná, preto určite nenájde cestu do stajní. Porozhliadla sa a uvidela, že skupinka na koňoch pozostáva asi z piatich chlapov. Všetci na ňu pozerali ako na zjavenie vrátane toho, čo pri nej kvočal. Nebola oblečená práve tak, ako sa na jej postavenie a pohlavie patrilo.

„Kôň išiel smerom k jazerám Edmund, idem poňho.“ Starší muž otočil svojho koňa a vydal sa opačným smerom.

„Travers, zoberieš moju pušku, pôjde v sedle so mnou,“ odvetil Edmund.

„Lord Travers?“ prekvapene zažmurkala Bella.

„Myslel som si, že si mi povedomá. Do čerta Bella čo tu robíš? Ani som ťa nespoznal v tých handrách,“ zamračil sa na ňu. „Pôjde so mnou Delory, nerob si starosti. Keď sa to dozvie tvoj strýko ten ti dá, len počkaj... Kde vlastne je?“

„Zrejme je už na panstve, chcela som len trochu prevetrať Asha a... skoro som dostala guľku do hlavy!“ Otočila sa opäť na Edwarda, či Edmunda či ako ho to nazvali a lepšie si ho prezrela. Aj keď sa nevystieral v plnej výške, bol vysoký, to bolo jasné. Oči jej odhalili, že jeho vzhľad je vskutku úchvatný: bol mohutný a širokoplecí, jeho postava sa jasne tvarovala pod vrstvami oblečenia. Vyžarovalo z neho fluidum mužskej sily. Vlasy mal černejšie než uhlie, lesklé na krátko ostrihané pričom pár kučier sa mu zatúlalo do čela. Črty tváre mal ušľachtilé, až elegantné. A jeho oči... žiadny chlap by také nemal mať! Boli tmavomodré, modrejšie než zafírový náhrdelník, ktorý jej ukázal strýko po pratete. Nápadne si ho obzerala a ten trúfalec sa samoľúbo usmial! Usmial sa sladko pričom mu vyskočili jamky na lícach z ktorých by sa podlomili kolená aj mníške.

„Nie starký,“ adresoval to Traversovi. „Radšej pôjde so mnou.“ Pri predstave že skoro trafil toto stvorenie s veľkými hnedými očami, ho prešla chuť na poľovačku. Na prvý pohľad nebola typická krásavica. Jej pleť bola o niečo tmavšia, ako obvyklá biela pleť ktorú mali Angličanky. Vlasy mala zastrčené v klobúku, otrasnejšom, než má jeho koniar, ale pár pramienkov sa jej z neho spustilo. Boli hnedej farby, no nie hocakej. Mali farbu čokolády a odrazu mal chuť si ich obmotať okolo prsta a hrať sa s nimi. Oči mala vykrojené do tvaru mandlí a boli kávovo hnedej farby. No všetky tie pozoruhodné detaily z nej vytvárali celkovú dokonalosť. Chutnú dokonalosť.

„Poď,“ Pomohol Belle vstať. Najskôr vysadol na svojho koňa prvý a potom, ako keby bola ľahká ako pierko ju vysadil do sedla pred seba. Bella vnímala jeho telo za sebou intenzívnejšie, než si myslela. Mocné ruky ju uväznili medzi sebou. „Chyť sa koňa za šiju a pevne sa drž,“ svojvoľne mi tikal. No poslúchla ho. Po chvíli keď vyrazili sa uvolnila a oprela oňho.

Pridajte komentár aby som vedela ako som na tom ďakujem :)