6.časť

Celkom pekné, pomyslela si Bella, keď prechádzala cez chodby. Bolo to viac ako pekné... bolo to cítiť peniazmi. Všetko. Všade bolo rušno. Všetci sa pripravovali na prichádzajúcich hostí. Vianočná pozvánka od Deloryho bolo niečo, začo by dal každý v Anglicku aj hotový majetok. Keď ste boli pozvaní, niečo ste znamenali. Každý rok, ako jej hovoril strýko, sem boli pozývané tie isté rodiny. Ak niekoho vyškrtli zo zoznamu, pokladalo sa to za urážku. Nie všetci sa mohli ubytovať priamo v dome, keďže izby boli plne obsadené, preto niektorí museli dochádzať z neďalekej dediny alebo mesta. Matky sem privádzali dcéry hlavne kvôli vysokej kapacite nezadaných mužov, ktorí boli zväčša šľachtici, a tí ktorí neboli, mali aspoň peniaze a moc.

Teraz nebol čas obdivovať dom. Bella sa musela ísť nutne prezliecť, pretože pohŕdavé pohľady ktorými ju častovala asi každá žena alebo dievča čo sa okolo nej mihli ju začínali štvať. Aj keď im to nemohla zazlievať. Kabát mala premočený od snehu do výšky kolien, vlasy mala strapaté a neupravené a bolo z nej určite cítiť pach od koní. Keď sa postarala o Asha, hneď zamierila do domu. No asi bol lepší nápad ísť cez bočné chodby a schodiská. Čo už. Zrýchlila do kroku. V jednej ruke Bella zvierala klobúk a v druhej jazdecké rukavice.

Konečne si vydýchla keď vošla do svojej izby. Emma vybaľovala jej veci a keď na ňu zdvihla pohľad, takmer zamdlela.

„Bože... ako vyzeráte!“ takmer kričala. Bella sa mala chuť rozosmiať. „Okamžite do vane, máte tam už vodu. Poďte pomôžem vám vyzliecť sa.“ Rozrobenú robotu nechala tak a keď sa Bella ponorila do teplej vody, spokojne vydýchla.

„To je príjemné,“ takmer by zaspala, no keď bola voda už vlažná, prinútila sa vstať a osušiť. Prehodila cez seba dlhý biely župan a sadla si pred krb, ktorý vyhrieval izbu. Po prvý krát si obzrela svoj izbu a musela uznať, že je ešte krajšia ako jej vlastná doma. Všimla si aj, že jej komorná má izbu hneď vedľa tej jej.

„Dom je naozaj krásny,“ obzerala si drahý nábytok z čerešňového dreva. Baldachýn a závesy bol z toho istého ťažkého materiálu. Izba bola ladená do zlato-žltej.

„Áno je,“ prisvedčila jej Emma. „Ale keď budete stále v stajniach a behať po vonku tak ako doma moc si ho neužijete,“ jemne ju pokarhala.

„Je dobré mať voľnosť,“ Bella prešla k posteli a pohladila jemnú látku na nej.

„Slečna, ale to by mladé dievčatá ako vy robiť nemali.“

„Mám to šťastie, že nie som od nikoho závislá. Strýkovi to nevadí. Ak nie jemu potom komu by mohlo?“ odvetila Bella nadnesene a hodila sa na posteľ. Tieto rozhovori začínala jej komorná viesť čoraz častejšie od kedy bola uvedená do spoločnosti ako osemnásťročná, ale Belle to už začínalo liezť na nervy. Vždy to bolo o tom istom a vždy to ostalo na mŕtvom bode. Bella sa nechystala meniť len pre to, čo by o nej povedali druhí. Nech si hovoria. Klebety tu boli vždy, aj budú. Bolo jej to ukradnuté. Komorná si len vzdychla, pokračovala a vybaľovala ďalej.

„Mali by ste sa prichystať na večeru.“ Bella upadla do driemot, no tento poznatok ju ošplechol do tváre ako studená voda.

„Ja viem,“ prevalila sa na druhý bok a lenivo sa natiahla na mäkkej posteli. Vstala a dala sa obliecť. Emma jej dala šaty tmavomodrej farby jednoduchého strihu s dlhými úzkymi rukávmi a výstrih vypĺňala čipka. Boli jednoduché, ale jedny z tých pohodlnejších, preto si ich cenila väčšmi. Emma jej vlnité vlasy vyčesala dohora. Jediný šperk, ktorý ju zdobil bola zlatá retiazka s malým krížikom, ktorý jej dala mama ešte keď bola malá. Prepudrovala si tvár a pery pretrela ružovým balzamom.

„Vyzeráte ako obrázok,“ povedala Emma s hrdým výrazom na tvári. „Ste naozaj krásna.“

Vtedy niekto svižne zaklopal na dvere. Strýko. „Poď už dievča,“ vyzval ju pokojne. „Je čas pripojiť sa k spoločnosti dole.“

Posledný krát pozrela do zrkadla, na pery nadhodila úsmev a vykročila k ponúknutému ramenu.