9.časť

Lizzie sa ponorila do čítania, až stratila pojem o čase. Túto drobnosť mi prišla pripomenúť starká.

„Dieťa moje...“ zamračila sa na mňa. „Aj zajtra je deň. Pod si ľahnúť.“

No ja som na únavu ani nepomyslela, nehovoriac o spánku. Ako by som mohla zaspať?

„Koľko je hodín?“

„Je pol jedenástej.“

„Keď budem unavená, pôjdem do postele,“ ubezpečila som ju. Prebehla som očami po nasledujúcich stránkach, no boli to väčšinou zápisky o pocitoch nasledujúcich dní, opis izieb, záhrady... to všetko si prečíta neskôr. Ešte nikdy ma nezaujala kniha tak veľmi a keď si predstavím, že sa to dialo aj v skutočnosti, príjemné teplo a zároveň neznámi pocit sa mi rozlial v tele. Pretočila som asi desať stránok, kde sa spomínali predchádzajúce veci. Nechcela som pretáčať strany až na koniec a prečítať si ten, aj keď ma to veľmi lákalo. Bolo to príjemné trýznenie. Mala som tušenie kam to vedie a s úsmevom na tvári som sa ponorila do čítania.

20.12.1909;

Bella našla strýka sedieť v pracovni skoro ráno, keď sa väčšina hostí išla poobzerať po vidieku. Sedel v kresle, popíjal a zadumaný výraz na jeho tvári sa nedal prehliadnuť.

„Dobré ráno,“ potichu sa ozvala pri dverách.

„Ach, ahoj,“ usmial sa na ňu. Od kedy sa stal jej poručníkom, snažil sa, aby jej nahradil obidvoch rodičov. „Deje sa niečo?“ opýtal sa jej, keď zbadal je pohľad. Nikdy nepochybovala o tom, že ju nemal rád ako svoju vlastnú. Vychovával ju v podstate sám, od troch rokov.

„Nemala by som sa to opýtať ja?“ podotkla jemne. Bella podišla k nemu a sadla si do kresla. Keď vzal jej útlu ruku do jeho veľkej dlane, vedela, že sa niečo deje.

„Hovor,“ požiadala ho bez zbytočných slov.

„Neviem ako začať...“ pohľad mal utrápený. „Sme na mizine. Dnes mi prišiel list z domu a niečo nevyšlo tak ako malo. Jedny investície, ktoré som vložil...“ keď videl jej pohľad zmĺkol. „Tým ťa nemusím zaťažovať. Bude to ťažšie, ale myslím, že nebudeme musieť predať nič, no aj tak nemôžme mať veľké výdavky.“

„Nehovoril si, že sem ideš práve kvôli obchodom?“

„Áno, ale... s tým to nič nesúvisí. Nato, aby som niečo rozbehol, potrebujem určitý základ peňazí a ten nemám.“

„Potom si od niekoho požičaj. Možno Del...“

„Nie,“ hneď ju prerušil. „Dobre vieš, že nato som až moc hrdý. A od neho si požičiavať nechcem. Ako som povedal, predať nebudeme musieť nič, aj keď s novými koňmi sa asi budeš musieť rozlúčiť...“

„Dobre vieš, že mi to nevadí. Nerada vidím, keď sa trápiš. Ak budeš niečo potrebovať príd za mnou. Aj rozhovor ti môže pomôcť,“ usmiala sa naňho.

„Myslím, že si pôjdem ľahnúť. Celú noc som nespal.“ Nechal ju samu. Pár minút premýšľala, ale nakoniec aj tak na nič neprišla. Rozhodla sa trochu prejsť po dome. Práve šla do tanečnej sály, keď sa k nej priblížil chlapček, ktorého poznala. Bol medzi deťmi, ktorým čítala.

Chlapec vyzeral zmätený a neistý, šiel po chodbe, ale akoby nevedel, kam má ísť. V rukách zvieral nejakú drevenú hračku.

„Ahoj. Stratil si sa?“ Čupla si, aby mali tvár v jednej rovine.

„Nie, slečna.“

„Ako sa voláš?“

„Arthur, slečna.“

„Nevyzeráš veľmi šťastný Arthur. Čo sa ti stalo?“

Prikývol. „Hral som sa s niečím, s čím som sa nemal hrať a teraz sa to zaseklo a ja dostanem výprask.“

„Čo je to?“ vyzvedala Bella súcitne.

„Ukážem vám.“ Chytil ju za ruku a ťahal so sebou.

„Kam ideme?“

„K vianočnému stromčeku.“

„Výborne. Práve som tam mala namierené.“

Arthur ju voviedol do tanečnej sály, ktorá bola našťastie prázdna. Vianočný stromček bol vskutku veľký.

„Niečo sa zachutilo na stromčeku?“ vyzvedala Bella.

„Áno, slečna, tamto.“ Ukázal na konár vysoko nad hlavami.

„Nič nevidím. Ach, bože, čo je to?“ Na konári viselo niečo tmavé, chlpaté, niečo, čo pripomínalo hniezdo. Alebo mŕtveho hlodavca.

„To sú vlasy pána Bowmana.“

Bella vyvalila oči. „Jeho tupé? No prečo... ako...?“

„Viete,“ vecne vysvetľoval Arthur, „videl som, že zadriemal na pohovke v knižnici a príčesok mu spadol z hlavy. Pomyslel som si, že by sa s ním dalo pohrať. Tak som ho vystreľoval z hračkárskeho katapultu. Potom vyletel privysoko, až hore na vianočný stromček, nemohol som ho dočiahnuť. Chcel som ho vrátiť pánovi Bowmanovi skôr, ako sa zobudí, naozaj chcel!“ Chlapec vkladal do nej všetky svoje nádeje. „Mohli by ste ho dať dole?“

Bella sa odvrátila, zakryla si tvár rukami a zadúšavo sa rozosmiala. „Nemala by som sa smiať,“ lapala po dychu. No čím viac sa nažila smiech potlačiť, tým to bolo horšie. Keď sa trochu utíšila, pozrela na Arthura, ktorý sa na ňu mračil, a zdalo sa, že zoberie nohy na plecia. Vedel, že dostane výprask, preto nepovažoval situáciu za takú smiešnu.

„Prepáč,“ ospravedlnila sa Bella. „Chudáčik Arthur. Chudák pán Bowman! Áno, dám dole tú vec zo stromčeka.“ Príčesok bolo treba zachrániť nielen kvôli Arthurovi, ale aj preto, aby sa pán Bowman nedostal do trápnej situácie.

„Už som vyskúšal rebrík, ale nedočiahol som,“ povedal.

„Nieste veľmi vysoká,“ pochybovačne poznamenal Arthur.

„Aspoň sa o to pokúsim,“ Bella sa naňho usmiala. Rebrík bol vysúvací. Spolu ho presunuli pod jeden z výklenkov. Bella si vyzula čižmy a stúpla na prvý schodík. Dávala pozor, aby si nepristúpila sukňu, hravo vyliezla len v pančuchách až na vrch, kde len chvíľu zaváhala. Keď sa dostala na samý koniec rebríka, načiahla sa po príčesku, ale na dosah jej chýbalo pätnásť centimetrov.

„Dočerta!“ mrmlala si. „Skoro ho mám.“

„Nespadnite, slečna!“ zakričal Arthur. „Možno by ste mali radšej zísť.“

„Vieš,“ zamyslela sa. „Keby som sa postavila na rímsu, myslím, že by som naň dosiahla.“ Opatrne sa nadvihla a preliezla na ňu.

„Nevedel som, že dámy vo vašom veku vedia liezť,“ komentoval to Arthur. Urobila naňho dojem.

Dávajúc pozor, kam kladie nohu, zastala a načiahla sa k vlasom. Bol stále privysoko. „Arthur, zlá správa je, že nedočiahnem. Tá dobrá je, že máš veľmi výkonný katapult.“

„Dostanem riadnu bitku.“ Prevrátil oči.

„Arthur!“ Vo dverách sa objavil ďalší chlapec. „Všetci ťa hľadajú! Tvoj učiteľ hovorí, že meškáš na hodinu,“ zadychčane mu oznamoval.

„Budú lietať hromy-blesky,“ mrmlal Arthur. „Musím ísť, slečna. Zleziete odtiaľ?“

„Áno, zvládnem to,“ uistila ho Bella. „Len chod Arthur. Nemeškaj na hodinu.“

„Ďakujem!“ zakričal a ponáhľal sa z miestnosti. Hlas jeho kamaráta sa k nej doniesol z chodby. „Čo robila tam hore?“

Skôr, ako preliezla na rebrík, predĺžená časť sa zosunula. Vyjavene zízala na skladací rebrík, ktorý bol ďaleko pod ňou. Trčala v polovici steny v tanečne sále, nemala ako zísť a v dome nebol takmer nikto.

„Arthur!“ zvolala, no odpovede sa nedočkala. Svitlo jej, že je tam uväznená. Aj keby ju tu niekto našiel, zaručene si to nenechá pre seba a všetci sa na tom budú baviť celé sviatky.

„Došľaka!“ tlmene zanadávala. „Hej! Počuje ma niekto?“ Jej hlas sa ozýval. Nič. Zvažovala, že sa na rímsku posadí, ale bola príliš úzka. Mala pocit, že čakala aspoň pol hodinu, keď vo dverách zazrela postavu. Najskôr si myslela, že je to sluha. Zdanie bolo opakom.

„Bože, prečo práve vy,“ zamrmlala. Zatvorila oči, akoby jej prišlo zle.

Počula ako neveriacky vyslovil jej meno. Otvorila oči a uvidela Edmunda Deloryho stáť pod ňou.

„Isabella dočerta, čo tam robíte?“ V tvári mal zmes prekvapenia, pobavenia a čohosi, čo sa podobalo na znepokojenie. Bola priveľmi utrápená, aby ho pokarhala za to, že ju oslovil krstným menom. Začínali ju od toho státia bolieť nohy.

„Chcela som na niečo dosiahnuť,“ odpovedala krátko. „A rebrík sa zosunul.“ Oblečený bol šokujúco neformálne. Mal na sebe čierne nohavice, čižmy a vysúkané rukávy na košeli odhaľovali jeho mocné predlaktia.

„Mali ste poprosiť sluhu, ktorý je dosť vysoký. Nezdá sa mi mi, že by ste spĺňali túto požiadavku zlatko.“

„Vyliezť sem bolo ľahké,“ povedala Bella. „Problém je zísť a nehovorte mi zlatko...“

Akoby ju nepočúval. Podišiel k rebríku a začal upevňovať vysúvaciu časť. Zatúžila m povedať, aby šiel dočerta, že tam radšej zostane celé dni, než by prijala jeho pomoc. Keď si všimol jej nerozhodnosť, vecne povedal: „O chvíľu sem isto niekto príde. A mal by som asi poznamenať, že vám odtiaľto výborne vidím pod sukňu.“

Bella sa prudko nadýchla a pokúsila sa potiahnuť si šaty bližšie k sebe. Zapotácala sa.

Edmund zanadával a zvážnel. „Nehýb sa. Nepozerám sa. Stoj pokojne, dočerta. Idem po teba.“

„Viem liezť sama. Len mi prisuňte rebrík,“ opäť ignorovala jeho svojvoľné rozhodnutie pre tikanie.

„Čerta starého. Nebudem riskovať, že si zlomíš väzy.“ Rozložil rebrík na maximálnu dĺžku a prekvapivo svižne naň vyliezol. Vystrel k nej ruku.

„Teraz pomaly. Chyť sa ma a opatrne sa presuň. Pomôžem ti.“ Bella ho poslúchla. Musela uznať, že logistika zostupu je trochu zložitejšia ako výstup. Chytil ju pevne a prihováral sa jej hlbokým, upokojujúcim hlasom. „Je to dobré. Mám ťa. Teraz vykroč ku mne a polož nohu, nie, nie tam, vyššie, áno, tam. A je to.“

Bella sa presunula na rebrík a on jej pomáhal zostupovať, až sa napokon ocitla v zajatí jeho ramien a tela. Bola mu otočená chrbtom a hľadela pomedzi priečky rebríka, kým on ju istil zozadu. Ako hovoril, cítila jeho horúci dych na svojom líci.

„Môžeš si odpočinúť. Je to ľahké nenechám ťa spadnúť,“ odvetil, keď zacítil ako sa zachvela.

Chcela mu povedať, že sa vôbec nebojí výšok. Mala len neznámi pocit a pritom vnímala jeho vôňu a cítila jeho svaly cez tenkú látku.

„Udrží nás rebrík oboch?“ podarilo sa jej opýtať.

„Áno, mohlo by na ňom stáť aj päť ľudí,“ utešoval ju. „Budeme schádzať spolu po jednom stupienku.“

„Cítim mätu,“ konštatovala a pootočila sa, aby naňho videla.

Bola to chyba. Tvár mali v jednej výške.

„V kuchyni vyrábajú cukrovinky.“ K jej perám sa dostal jeho horúci, mätou prevoňaný dych. „Pár som zjedol.“

„Máte rád sladkosti?“

„Zvyčajne nie, no mám rád mätu,“ usmial sa. Zostúpil na nižšiu priečku a prinútil ju, aby ho nasledovala.

„Príčesok,“ pripomenula si Bella.

„Čo prosím?“ Edmund sledoval jej pohľad a keď videl tupé visieť na konári, sklonil hlavu na jej plece a potláčal výbuch smiechu, lebo by mohol ohroziť stabilitu. „Nato si chcela dočiahnuť? Panebože!“ Pridŕžal ju jednou rukou, keď uvažovala kam má stúpiť.

„Nechcela som, aby sa pán Bowman dostal do trápnej situácie.“

„Aká si ty dobrá duša,“ povedal nežne. Mala pocit, že sa jej vysmieva. Zastala a otočila sa. No zistila, že sa usmieva. V jej bruchu to vyvolalo čudné vibrácie.

Keď už stáli na zemi, Bella sa mu zahľadela do tváre. Zízal na ňu, akoby si chcel niečo zapamätať, vstrebať to. Nakoniec to nevydržala a odvrátila pohľad na svoje topánky, ktoré boli obďalač.

„Ukážte pomôžem vám.“ Svižne si rozkročmo kľakol na dlážku.

„Nie...prosím,“ chcela namietnuť.

„Ticho,“ zahriakol ju a na prekvapenie oboch zmĺkla. Vystrela nohu a on jej starostlivo obul topánku. Pocítila jemný dotyk jeho prstov na členku. Pozerala dolu na jeho široké plecia. Položil obutú nohu na dlážku a načiahol sa po druhú topánku. Mäkkosť jeho dotyku ju prekvapila. Netušila, že taký veľký chlap môže byť taký jemný. Keď jej obul aj druhú, prešiel jej po lýtku a zdvihol sa. Chcel niečo povedať, videla mu to na očiach, ale predbehla ho.

„Musím ísť,“ zmätene zamrmlala a ponáhľala sa preč.

Ďalšia časť tu bude vo štvrtok/piatok, uvidím ako mi to víde. 

PS: Nejako ste sa rozbehli s komentármi, ale mňa to len teší, dúfam, že budete pokračovať ;) X