17.časť

Neuvedomila si, že prespala takmer celý deň, až kým ju Emma neprebudila a neodtiahla závesy, za ktorými zapadalo slnko. Ešte mala dosť času.

„Prosím ťa Emma, prines mi tie zelené vychádzkové šaty a čižmy. Pôjdem sa prejsť.“ Dievča ju poslúchlo a o malý moment sa vrátila s vecami. Pomohla jej so spodnou bielizňou, so šatami a nakoniec aj s jazdeckými čižmami. Navliekla si rukavice a na krk si prehodila šál z kožušiny. Chcela sa ísť pozrieť do stajní na Asha. Keď prešla za druhý roh chodby zastavila sa na zvýšené hlasy za pootvorenými dverami v jednej miestnosti. Bella si ju pamätala ako pracovňu. Nemala v pláne načúvať, zrejme to bol súkromný a dôverný rozhovor. Ale svoju hanbu zahnala tým, že dvere boli pootvorené. Pritisla sa k malej škáročke a v izbe stál v strede Edmund, pred ním sedela jeho matka s bojovým výrazom na tvári. Edmundovi do tváre nevidela. Bol jej otočený chrbtom, no videla jeho dlane a prsty skrútené do pästí. Chvíľu bola pauza, až sa chcela otočiť a ďalej ich nevyrušovať, ale keď spomenuli jej meno, prinútila sa zostať stáť na mieste. Nepočula každé ich slovo.
„...je to ...Edmund! Čo si o sebe vôbec myslíš?“ takmer kričala a Bella mala chuť sa skryť a schúliť sa do klbka.
Edmund odpovedal s takmer vražednou pokojnosťou. „Vieš čo si myslím? Myslím si to, že som dospelý muž. Rozhodnutia voči sebe a tejto rodine pripadli mne a ty by si ich mala rešpektovať. Už nie som malý chlapec a teraz som hlavou rodiny ja.“
Jeho mama si pritisla ruku k hrudi. „Prekvapuje ma, že kvôli obyčajnému mladému dievčaťu sa dokážeš takto správať. Čo Anna a jej rodičia? Stále čakajú, až ju požiadaš o ruku. Nemôžeš porušiť sľub ktorý si dal ich rodine.“
Edmund sa posmešne zasmial. „Prosím ťa. Nie som povinný nikomu, dokonca ani tebe niečo spĺňať. A aby bolo jasno, nikdy som jej otcovi ani Anne nijako nenaznačil, že si ju chcem zobrať. Zvažoval som tú možnosť, ale verejne som to nikdy nepovedal.“
„Čo teraz, chceš si zobrať obyčajné dievča? Sirotu bez peňazí?“ postavila sa a neochvejne si pred neho zastala. Na starú ženu mala guráž postaviť sa Edmundovi. Tento rozhovor ho už začínal unavovať. Chcel ísť za Belliným strýkom a potom rovno k nej do izby. Jeho matka vie liezť niekedy pekne na nervy.
„Nie je obyčajná,“ povedal ticho, zato zreteľne. „Prišla o rodičov to viem. Ale jej strýko je vážený muž. To, že nemá veľké veno pre mňa nič neznamená,“ rozhodným hlasom povedal.
„Samozrejme, na nič iné nepozeráš len na jej peknú tváričku a divokú povahu! Okamžite odvoláš to, čo si jej sľúbil. Ani sa neopovážiš ísť niečo vybavovať s jej strýkom,“ povedala, akoby mu čítala myšlienky. „A hneď teraz pôjdeš za Blandfordovcami.“
Posmešne nadvihol obočie. „Mama myslím, že už nemáš právo mi niečo prikazovať. Tvoje chovanie pripisujem pokročilému veku a nedostatku čerstvého vzduchu. Pokiaľ ide o Annu, pôjdem sa s ňou porozprávať a všetko jej vysvetlím. Hneď potom pôjdem za Isabellou a začnem s tým, že jej poviem o príprave našich zásnub. Potom sa presuniem k tomu... na aký dátum stanovíme dátum sv...“ hovoril to s humorom, ale myslel to vážne.
„Prestaň! Bože chceš ma priviesť do hrobu?“ prudko si vzdychla a s prehnaným gestom sa chytila za srdce. Nato si sadla opäť do kresla. „Edmund, prosím ťa uvažuj rozumne. Nič o tom dievčati nevieš. Nehovor mi, že pár dní ti stačilo na to, aby si sa do nej bezhlavo zaľúbil. Láska je pre hlupákov z nízkych tried. Ľudia z našej vrstvy sa neberú pre city, ale pre...“
„Pre čo mama?“ bol rozzúrený. „Takže aj ty s otcom ste boli len pár dvoch cudzích ľudí? Nechceš, aby som bol šťastný?“
Oči jej zmäkli. „Samozrejme, že chcem. Tvoj otec mi bol najlepším priateľom.“
„Toto pre mňa chceš? Aby som mal manželku ku ktorej budem cítiť len náklonnosť a nič viac? Prepáč mi to, ale uvedomil som si jedno. Život je príliš krátky na to, aby som ho prežil s nesprávnou ženou.“ S týmito slovami chcel opustiť miestnosť a prenikavý hlas jeho mamy ho zastavil.
„Stalo sa niečo, kým ste boli v tom dome?“ Otočil sa tvárou k nej. Jej tvár mu čelila s nemenným výrazom. Pri pohľade na jeho výraz, si to musela domyslieť aj sama. Zvesila plecia a ruky si položila do lona. „Pripravil si ju o nevinnosť Edmund? Odpovedz mi. Zlákala ťa do postele?“
„Nevieš o čom hovoríš. Nikdy na také veci ani nepomyslela,“ odvetil Edmund a Bellu zalialo príjemné teplo.
„Ako to môžeš vedieť?“
„Viem to,“ povedal rozhodne. „Keďže to už vieš, musíš uznať, že je mojou povinnosťou si ju vziať za ženu.“ To príjemné teplo sa zmenilo na chlad. Čo to povedal? Nevedela, či dobre počula. Pocítila prázdny priestor v sebe, kde si doteraz myslela, že praskne od šťastia. Aká bola naivná hus. Myslela, si že k nej prechováva aspoň nejaké city a nie len zmysel pre povinnosť a česť. Nohy sa jej pohli až zrýchlila do behu. Stihla dobehnúť do izby bez toho, aby ju niekto videl. Keď za sebou prudko zavrela dvere, komorná sa vynorila s kúpeľne a vystrašene na ňu pozerala.