5.časť 2/2

„Alexa!“ mával mi predmet volania. Skamenela som, vzápätí tichučko zaúpela.

„Alex,“ chcela som sa usmiať, ale na tvári mi vznikla akási grimasa.

„Dlho sme sa nevideli,“ poznamenal. Sedem dní, osem hodín... prestaň.

„Vážne?“ Prešla som si prstami po vlasoch v lenivom geste. „Nemám čas myslieť na nič.“ Doma jem čokoládovú zmrzlinu, pozerám romantické filmy a predstavujem si, aké by to bolo s tebou. Bože! Naozaj musím prestať. Na očiach mal ray-bany a vyzeral očarujúco. Prosím, že som práve nezízala?

Pomaly, chutne vykrivil jeden kútik úst a potom druhý. Zdá sa, že si to užíva. „Ponáhľaš sa niekam?“

„Prečo?“

„Keď máš taký nabitý program,“ stále sa usmieval. Vietor mu postrapatil krátke vlasy.

„Vlastne áno, idem domov...“ vysúkala som z seba. Ďakovala som slnku, že svieti. Moja červená tvár musí svietiť až k majáku.

„Tak potom ťa môžem na chvíľu ukradnúť,“ povedal z vážnou tvárou.

„Č-čo?“

Uškrnul sa. „Myslel som,... nechceš sa ísť prejsť po pláži? Odprevadím ťa domov.“

Civela som. Moje hlasivky nereagovali pár mučivých sekúnd. „Ehm... rada,“ na perách mi vykvitol malý úsmev. Moje podvedomie skákalo meter do vzduchu.

Vykročil po betónovom schodisku, kamienky mu pod converskami zaprotestovali. S rukami vo vačku sa usmial. „Ideš?“ Neuvedomila som si, že stojím na jednom mieste.

„Jasné.“

Prechádzali sme pomedzi člny, ktoré boli na pláži odstavené.

„Tak,“ prešiel po jedom zo zábradlí malej lode. „Vždy chodievaš s tými tromi babami.“ S nadvihnutým obočím sa na mňa pozrel.

„To bolo otázka?“

„Nie,“ zasmial sa. „Asi nie. Skôr konštatovanie.“

„Áno, takmer vždy som s nimi. Poznáme sa odmalička,“ pokrčila som ramenami.

„Chápem,“ na malú chvíľu sa zamyslel. „Je to fajn,“ povedal nakoniec a ja som nevedela, čo tým presne myslel.

„Nechýbajú ti kamaráti?“

Pokrčí ramenami. „Stále sa s nimi stretávam. Hrám s nimi v skupine.“

„Čo mi pripomína,“ zastavil sa a dal dole okuliare. Sústredene na mňa pozeral, až ma to vyviedlo z mieri. „Dnes hráme v klube na pláži. Prídeš?“

Otvorila som ústa a zavrela. „Ja... prídem.“

„O ôsmej večer. Vieš kde to je? “

„Áno.“

„Super,“ usmial sa spôsobom, ktorý ma odzbrojil. „Nejdeme sa prejsť na mólo?“

„Poďme,“ usmiala som sa.

Spodnú peru si vtiahol do úst, ako nedočkavý chlapec. Oči mu tancovali.

Pobavene som sa zamračila. „Stalo sa niečo?“

Žmurkol. „Nie,“ chytil mi ruku a pomohol zoskočiť z malého múra.