7.časť

„Môžem ťa hodiť do školy? Volali mi z práce, takže...“

„Vďaka mami,“ usmiala som sa a dopila svoj džús. Batoh som si prehodila cez plece a narovnala tmavomodré sako. „Idem s Alexom. Dnes je fakt pekne, myslím, že prechádzka je lepšia.“

„Ako chceš. Maj sa,“ dala mi pusu a ponáhľala sa k dverám, kde bolo počuť hlasy.

„Alexa!...“ ohlásila ma. Počula som ešte pár slov a potom mamine odchádzajúcu kroky. Takmer som ku dverám pritancovala.

                                

„Ahoj kráska,“ jeho úsmev sa lenivo tiahol od jednej krivky pier po druhý. Plecom sa opieral o zárubňu dverí s rukami vo vreckách.

Vyzeral na zjedenie.

Košeľa: pri krku nepozapínaná, úzka kravata, voľne viazaná okolo jeho goliera

Oči: modré a hlboké

Úsmev: nebezpečný

Vlasy: chaos, naozaj krásny chaos

Pomaly som vydýchla zadržiavaný vzduch. Mám pocit, akoby ma nikdy nemali prechádzať mdloby, keď na mňa pozrie. A to na mňa pozerá od minulého týždňa, každý deň, odkedy ma tak chvatne uniesol. Odkedy mi prvý krát dal pusu.

„Je ti dobre?“ kútiky mu mykajú. Snaží sa nesmiať. Prižmúrila som oči. Diabol jeden, dobre vie, aký má na mňa vplyv. Jeho úsmev je nákazlivý, moje ústa ho napodobňujú.

„Je mi výborne.“

„To potom rád počujem.“ Vťahuje si spodnú peru medzi zuby a ja ten malý mimický obraz sledujem naozaj dôkladne. Vystrel ruku mojim smerom. Stále stojím na chodbe a civím naňho. Prikazujem svojim nohám pohnúť sa. A keď som na dosah, objíma ma svojimi rukami okolo pása a jemne nadvihuje k svojej tvári.

„Rád ťa vidím. Chýbala si mi,“ zamumlal mi pri ústach.

Tentoraz sa škerím ja naňho. „Boli sme spolu pred ôsmimi hodinami.“

„Presne. To je dlhá doba,“ zaškeril sa aj on.

Dáva mi naozaj dôkladnú, dlhú, takmer nekončiacu pusu. Zakláňa mi hlavu, ruky zapletené v mojich vlasoch a mám chuť zdvihnúť pravú nohu, ako Anne Hathawayová vo svojom filme, kde prežíva svoj dokonalý bozk.

„Prídeme neskoro do školy,“ poznamenáva, keď slabo zaskučím po jeho odtiahnutí. Celým telom mu otriasa smiech.

Našpúlim ústa, ruky v bok. „Som rada, že sa bavíš.“ Šťuchla som ho do brucha.

„Si na zjedenie.“ Pozerá na mňa, akoby mi čítal myšlienky a ja sa naraz stávam červenou.

„Mali by sme ísť do tej školy,“ poznamenávam. Otočila som sa, aby som zamkla a on využíva tu chvíľu. Tľapol ma po zadku a venoval mi na krk malý božtek.

„Niekedy by som chcel vedieť na čo myslíš,“ zamrmlal s úškľabkom mačky.

„Možno ti to niekedy poviem,“ provokatívne odpovedám.

Berie ma za ruku, ťahá na chodník a tak ako každé ráno od toho prvého, vykračuje ku škole. Slnko svieti, čajky vydávajú zvuky im podobným a deň začína tak ako vždy. Pre mňa s iným významom, ktorý si opakujem stále, pomyslím si, keď s úsmevom na mňa pozrie a uväzňuje ma vo svojom medveďom objatí.