Vydala som neurčitý
zvukový hybrid.
„Prosím,“ rukou mi
prešiel po líci.
„Koľko je hodín?“
zašomrala som.
„Pol piatej.“
„Zbláznil si sa!?
Nechaj ma spať!“ perinu som si vytiahla po hlavu.
Stiahol mi ju. „To si
nedávaj na tvár. Musíš dýchať.“
Napriek polospánku som sa
zasmiala.
„To nieje na smiech,“
pokarhal ma. „A padaj z postele. Ideme von.“
„Von?“
„Áno. Chcem ťa niekam
zobrať,“ dal mi pusu na pery. „Bude sa ti to páčiť.“
„To?“ prižmúrila som
oči.
„To,“ neurčito
odvetil. „Nech neprídeme neskoro, poď.“
„Neskoro na čo?“
„Máš priveľa otázok.
Uvidíš.“ Postavil sa z postele. Oblečené mal športové šortky
farby kaki, ktoré mu voľne splývali z bokov, biele bavlnené
tričko a bol bosí. Pripadal mi viac chlapčenský, ako kedy
predtým. Prstami si prešiel po strapatých hustých vlasov, ktoré
mu prvé ranné lúče presvetlili na zlatistý odlesk.
„Si taký pekný.“
Zasmial sa. „Zrejme si
ešte stále v mikrospánku. Mám ťa zobudiť svojimi metódami?“
„Dobre, dobre...“
hundravo som sa postavila. „Daj mi aspoň desať minút,“
zamierila som do kúpeľne.
„Tak,...“ nadhodila
som, keď sme sedeli v aute. Prstami som prešla po kožených
poťahoch. „Kde to ideme?“
„Na pláž,“ usmial
sa. „Blízko prístavu.“
„Do prístavu?“
„Blízko prístavu,“
opravil ma. „Je to maličký prístav, takmer na konci mesta.“
„Robíš si srandu,
však?“
„V žiadnom prípade,“
povedal vážne.
„V živote som to
nerobila! Čo keď niečo pokašlem...?“
„Láska moja... všetko
nechaj na mňa. Ty sa len povezieš,“ chytil ma za studenú ruku.
Napriek menším pochybnostiam som musela pripustiť aj narastajúce
vzrušenie. Nebola som zbabelec.
„Tak dobre,“ rázne
som prikývla a vyzula si šľapky, nasledujúc Jaredov príklad.
V prekvapení nadvihol
jedno obočie. „No, tá tvoja nadšenosť sa mi páči, aj keď
musím priznať, že som sa pripravil na presviedčanie.“
Uškrnula som sa. „Mám
rada výzvy. Chcem to skúsiť.“ Ponaťahovala som si telo, akoby
som sa pripravovala na fyzickú aktivitu. Hľadela som na
jednosťažňovú plachetnicu o veľkosti asi dva krát dva metre.
Mala dve plachty, pričom jedna bola o niečo väčšia od druhej.
Boli rôznych farieb, z konštrukcie viseli laná.
„Nevedela som, že toto
robíš vo voľnom čase.“ Na jednoduchej Jaredovej bielej košeli,
ledabolo pozapínanej, som si vyhrnula rukávy po lakte.
„Jedna z vecí, ktoré
robím vo voľnom čase,“ opäť ma jemne opravil. „Poďme na
to.“
Pomohol mi na malú
konštrukciu a navliekol na mňa vestu. Okamihy toho čo nasledovalo,
mi neboli veľmi jasné, vnímala som len náš smiech,
bezpodmienečnú odviazanosť a silu morského vetra. Farba mora čím
ďalej tým viac tmavla. Postup riadenia plachetnice sa mi zdal
napriek Jaredovej šikovnosti a ľahkosti akou to predvádzal,
zložitý. Sťahoval, povoľoval plachty... bol to zážitok. Keď
vietor ustal, Jared stál nado mnou.
„Poď ku mne,“ podal
mi ruku s úsmevom.
„Prečo?“ zasmiala som
sa, ale postavila vedľa neho. Postrčil ma pred seba a rukami zozadu
objal, utvoril akési objatie. „Chyť to lano a ťahaj na doraz...“
cítila som, ako sa usmieva pri mojom uchu. Poslúchala som a
uvedomila si, že riadim. Zvýskla som a Jared mi vtisol na líce
pusu.
„Mal si pravdu...“
pootočila som hlavou jeho smerom, nosmi sme sa dotýkali. Slnko
vychádzalo, červené, žlté a zlatisté farby vytvárali na
farebných plachtách odlesky ako aj na nás samých. Lúče príjemne
hriali, ako aj Jaredovo telo. Pár plynulých pohybov jeho rúk
ustálili plavidlo na mieste.
„Ty si si to nevšimla?“
usmial sa, tvárou v mojich vlasoch.
„Čo?“ prekvapene sa
otočila.
„Nápis na boku.“
„Tohoto?“ ukázala som
prstom dolu.
„Áno,“ zasmial sa.
„Tohoto.“
„Nie... prečo?“
„Pretože sa volá po
tebe,“ žmurkol.
„Jess?“
„Nie, Jessica Breeze.“
„Prečo Breeze?“
zamyslene som sa opýtala.
„A prečo nie? Páčilo
sa mi to,“ pobozkal ma. Bola som na mäkko.
„Toto ešte nikto
neurobil,“ poznamenala som s rukami okolo jeho krku.
„To by som sa stavil.“
Zakryla som mu namyslený
úškľabok na ústach. „Si neznesiteľný arogant.“
„Preto ma miluješ,“
zaksychtil sa.
„Áno a pre milión
iných vecí.“
„Mám šťastie.“
„V čom konkrétne?“
„Nie je to očividné?“
teatrálne si vzdychol. „Nikto iný by nevedel zniesť takého
aroganta ako som ja.“ S hrozivým leskom v očiach sa ku mne
priblížil a so slabým pišťaním som sa naňho hodila. Najlepšia
obrana je predsa útok, nie? Nohy som mu zakvačila do bokov a
pristáli sme na jeho chrbte, loďka sa nebezpečne zaknísala. Ruky
sme mali prepletené pri tvárach a smiali sa pomedzi bozky ešte
dlho po tom.
jeej, aké zlaté... :) Bude aj ďalšia poviedka o ďalšej z báb?:???.... alebo budeš písať niečo nové???
OdpovedaťOdstrániťno nad tým budem týždeň uvažovať, možno aj menej :) ale skôr sa prikláňam k tomu novému
Odstrániťale no tak, to mi nerob, týždeň?? čo ja budem robiť???
Odstrániťbohužial rozmýšľanie niečo stojí :D nie som robot na nápady :) do týždňa by som mohla mať niečo vymyslené
Odstrániťrozplývam sa <3 inak nemali by byť ešte ďalšie dve časti ? :P myslím o ďaľŠích dvoch dievčatách ? :D či? :D lebo v to pevne dúfam :D
OdpovedaťOdstrániťano tak som to chcela, ale nejako to asi stopnem -možno to niekedy dopíšem- nieje to spojené s dejom tak to je jedno :) rozmýšľam nad poviedkou historického typu jak som písala pred touto
Odstrániťtá bola perfektná,takže sa mám na čo tešiť ! :)
Odstrániťbude mi chýbať :3 ale teším sa na nové :) a počkám/e si na ne :) ♥
OdpovedaťOdstrániťo som rada(že sa tešíš na novú) :)
Odstrániť