„Musíme nájsť miesto,
kde prespať. Do penzióna sa dnes nedostaneme,“ odvetila mama.
„Predpokladám, že v
aute plnom krabíc to tiež nepôjde,“ Rory hodila pohľad na
sklopené sedadlá so svojimi vecami.
„Navigácia...“ mama
stláčala ďalší gombík. Ženský hlas opakoval tú istú vetu.
Choďte rovno.
„A kde inde by som mala
ísť ty...“
„Mama?“ Rory pretiahla
poslednú samohlásku, predkloniac sa, v snahe prečítať tabulu pri
ceste. „O päťdesiat metrov je nejaká odbočka. R-Rowsley Park?“
Nevedela to dobre prečítať.
„Opýtame sa tam na
cestu.“
Príjazdovú cestu
obklopovala čierňava, veľké duby presne zasadené. Ani jeden
nevyčnieval. Ku konča odbočky ich mohlo byť dokopy šesťdesiat,
po oboch stranách. Svetlá za vysokými oknami, v rozľahlom panstve
vyvolávali v Rory pocit niečoho nehmatateľného. Protichodných
pocitov. Veľkoleposť-rezervovanosť, domov-prepych, svetlo-kameň.
Po ľavej strane bola akási menšia budova. Stajňa, zistila, keď
sa lepšie prizrela. Pri krídlových dverách so závorou
osvetľovalo nápis slabé svetlo. Pokojne mohlo byť iné storočie.
Jediné čo sem nezapadalo, bol mamin krikľavo zelený Range Rover,
pripomínajúci veľké jablko.
„Vzadu som niekde
položila dáždniky,“ ozvala sa mama otočená k sedadlám.
Napriek nim, zmokli do
poslednej nitky oblečenia. Dážď šľahal zo všetkých strán.
Rory zabúchala mosadzným klopadlom na ebenových dverách. Po
nepatrnej chvíľke, ktorá sa Rory zdala ako večnosť, dvere
otvorila staršia pevná žena v úhľadnej naškrobenej košeli,
sukni a pohodlných topánkach v hrubých pančuchách. Jej výška
siahala sotva po Roryne plecia.
„Dobrý večer,“
chvatne pozdravila. „Môžem vám pomôcť?“ Čo stratila na
výške, doprialo jej v hlase. Nečakala na odpoveď, odstúpila od
dverí, aby mohli prejsť do rozľahlej haly s čierno-bielou
podlahou, lesknúcou sa od čistoty. Strop zdobili pozoruhodné
fresky, steny zdobili obrazy veľkosti ich auta a v strede boli
schody s kovaným zábradlím, nad ním luster. Hlasy sa ozývali do
ďalších chodieb po stranách. Rory matne registrovala slová z
rozhovoru.
„...Pán Marsden je v
pracovni, pošlem poňho... prinesiem čaj. Poďte so mnou do
salónu...“
„Nie,“ namietla mama.
„Stačí ak...“
„V žiadnom prípade
madam. Vonku je počasie na zbláznenie! Počkajte na pána
Marsdena... Berenice,“ rukou zastavila plavovlasé dievča. „Pošli
po pána.“
„Áno, madam.“ Dievča
zmenilo smer a vybehlo po schodoch.
„To nebolo nutné.“
„Prosím vás. Poďte za
mnou.“
začína to zaujímavo, som zvedavá čo to bude... :) Bude to historické ako minule, alebo normálka súčasnosť...??:)
OdpovedaťOdstrániť:) historickú
OdstrániťTeším sa :)
OdpovedaťOdstrániť