2.časť

„Prosím, urobte si pohodlie. Prinesiem čaj.“ Staršia žena vyšla z dverí a v tichosti ich privrela.
„Je to tu... pekné,“ uznala Rory. Pozrela na svoju mamu, ktorá si okolie sotva všímala, asi akoby to bola ktorákoľvek iná obývačka.
„Myslím, že so signálom tu nemajú problém...“ zamrmlala Rory, keď si všimla ako jej mama dvíha mobil v rukách nad hlavu, divo krúžiac prstami po displeji. Ticho. Jediný predmet vydávajúci zvuky, boli nástenné hodiny. Miestnosť bola veľká, s vysokým stropom. Salónu dominovali sedačky, vystrihnuté ako z obdobia Ľudovíta XVI. s poťahom broskyňovej farby.  Závesy a predmety ladili.
„Je čierny. Nejde...“ zmĺkla mama. „Nemám baterku.“ Zahrešila.
Rory si odfúkla prameň uvoľnených strapatých vlasov. „Idem sa pozrieť po tej žene, možno potrebuje pomoc,“ odpovedala stroju, hovoriacemu si jej mama, ktorý to matne registroval. Uvedomila si, že tá stará milá pani je preč dlhšie. Chodba bola osvetlená po častiach, v kútoch a medzi hlavnými pásmi svetla boli tmavé úseky. Mala na výber. Vľavo či pravo? Vybrala sa do ľavej chodby, opačnej strany akou prišli. Po jej koniec prešla viacero dverí, jedny viedli do knižnice, druhé do ďalšieho –o niečo menšieho- salóna a ďalších pár bolo zavretých, no usúdila, že tam čaj nepripravujú.  Zahla za roh, ktorá viedla... von. Ocitla sa pred dverami v ktorých sa mihol tieň. Rory ustúpila pár krokov dozadu, tesne minúc otvárajúce sa dvere.
„Čo do r...“ zmĺkla. Zdvihla oči, prechádzajúc od jazdeckých čižiem cez bričesky, košeľu ledabolo zapravenú a pozapínanú pod čiernym bavlnených kabátom voňajúcim po koňoch. Vôňa detstva jej prečistila hlavu. „Dobrý deň,“ ozvala sa na pekného cudzinca, aj keď predpokladala, že jediná cudzia osoba je tu ona. Zo strapatých tmavých vlasov farby čiernej kávy mu kvapkala voda. Krátky strih mu slušal. Oči, potemnené tmavým zákutím chodby mali farbu noci. Krivky tváre ako aj tela boli... začervenala sa. Košeľu mal mokrú, presvitajúcu a Rory... sa začervenala opäť.
„Čo tu hľadáte?“ s chladným odstupom prehovoril. Rory svojou výškou prerastala mnohých mužov, tento bol však od nej vyšší o necelú hlavu.
„J-ja... práve som hľadala cestu do kuchyne.“
„No, tu kuchyňa nie je.“
„Všimla som si.“
„Pracujete tu?“
„Nie,“ odvetila priveľmi prudko. Prižmúril oči. „Totiž s mamou sme sa prišli opýtať na cestu. Za poslednú hodinu bolo toto jediné miesto, na ktoré sme narazili. Čakáme na pána Marsdena... tá milá pani hovorila, že prinesie čaj... išla som sa pozrieť či náhodou...“ bľabotala som.
Kútik úst mal zdvihnutý. „Kde je vaša mama?“
„V nejakom salóne, ale videla som ich tu viac... myslím, že tam trafím.“
„Je ich tu celkovo dvadsaťdva. Madam Elinor je na druhom konci domu. V tomto úseku ju teraz s najväčšou pravdepodobnosťou nenájdete,“ odvetil nonšalantne.
„Madam Elinor?“
„Milá pani, ako ste ju nazvali. Poďte za mnou,“ nedopovedal, už vykročil po chodbe zanechávajúc špinavé fľaky od blata.
„Robíte neporiadok,“ ozvala sa Rory. Priečila sa jej predstava takej ľahkomyseľnej ľahostajnosti.
„Prosím?“ Prudko sa zvrtol pár metrov pred ňou. Okno, pri ktorom stál, presvetlil blesk nasledovaný hromom. Oči prižmúril ako mačka.
„Vaše čižmy...“ zaváhala. „Roznášate blato s konským trusom po celej chodbe.“
„Našťastie pre našich zamestnancov,“ pristúpil bližšie, celý meter od nej. Naklonil sa. „Ktorý sú mimochodom za svoju prácu platený, som mal namierené do svojej izby, v úmysle prezliecť sa. Pretože som narazil na vás, mám povinnosť odprevadiť vás k otcovi,“ odsekával.
„Otcovi? Ste Marsden?“
„Philip,“ dodal stručne.
„Ja som Rory,“ usmiala sa, podajúc mu ruku. Brala za dávku satisfakcie pre jeho aroganciu, keď sa prekvapene odtiahol. Prijal jej ruku a svižným stiskom ukončil dotyk.
„Zoznamovanie máme za sebou Rory. Môžeme ísť? Túžim sa dostať do mojej kúpeľne,“ teatrálne nadvihol obočie. „Zmyť ten konský trus aj zo seba a ľahnúť si do mojej pohodlnej postele.“
„Nerada by som niekoho ukracovala o spánok.“
„Potom môžeme pokračovať.“
Preplietla si prsty za chrbtom. „Môžeme.“ Mala nutkanie prejsť mu prstom po krivke stiahnutého obočia.