„Prosím?“ zaúpela
som. „Nemôžeš myslieť vážne.“
Dala pusu Beatrix. „Choďte
si ľahnúť. My tu ešte zostaneme dve hodiny. Viac nie.“
„Mama!“
Bea prevrátila očami.
„Čo na to záleží kde spíš. Je to len jedna noc Jess.“
„Hádam nemá tvoja malá
sestra viac rozumu ako ty?“ mama sa na mňa mračila.
„Bude to dobrodružstvo!“
zvýskla od radosti a s Dodgerom a Lunou v ruke poskočila. Mačka
hnevlivo zaprskala. „V noci sa môžeme...“
„V noci budeš spať. Je
neskoro, bežte do postele,“ príkro ju prerušila, otočila sa na
podpätku a odkráčala.
„Dočerta,“ hromžila
som. Tmavú chodbu osvetľovali desiatky svetiel.
„Dnes si vyslovila viac
nadávok ako pohan na trhu.“
Ignorovala som ju. „Čo
záleží na nejakom slabom daždi,“ rozhodila som rukou k oknu,
okolo ktorého sme práve prechádzali. Beu osvetlil žiarivý lúč
blesku. „Sotva poprcháva.“
„Hmm.“
Zvuky búrky preťal
výkrik.
„Čo to je?“ Bea
zrýchlila.
„Neviem, ale nemali by
sme...“ Prešli sme recepciu, hlavné schodisko, na ktorom sa
spýtavo zastavovali hostia. „Bearix, počkaj! Neutekaj!“
Prišli sme na koniec
širokej chodby, kde sa zišla skupina ľudí. Keď nastalo ticho,
otočila som sa k malej sestre. „Vidíš, nič to nebolo.“
„Jess pozri!“ ukázala
na výťah a podišla bližšie. Vzduch preťal ďalší vreskot.
„Je to dieťa?“
postavila som sa na špičky a snažila dovidieť cez vysoké
postavy.
„Jess...“ ťahala ma
za košeľu. „Čo to je...?“
„Neviem, počkaj...“
oči som žmúrila a po špičkách sa posúvala do druhej strany. V
kútiku oka som videla záblesk bielej a hlasy. Dostala som sa na
samí kraj a uvidela... primáta. Čiesi ruky mnou silno trhli.
„Čo myslíš, že
robíš?“ zavrčal mi hlas do ucha. „Odveďte tie dve niekto
preč. Bullgart...!“
„Áno, pane.“
Otočila som sa, aby som
videla blond vlasy Jareda Bayninga, jeho gestikulujúce ruky a
šťekajúce príkazy. Mal na sebe... biely šermiarsky oblek.
„Prečo je tu opica?“
prišla ku mne Beatrix.
„Pretože tu máme
neschopných ľudí,“ prevŕtal pár z nich zrakom Jared. „Ak ju
nechytíte do piatich minút, urobím z nej kebab,“ namieril na
opicu kordom.
„Čo je?“ zamračil
sa. „Tu nemáte čo robiť.“
„Prišli sme sa pozrieť
čo je tu za hluk. Je ju počuť na druhej strane hotela,“ ukázala
som na opicu.
„Jess?“ znovu ma
potiahla za rukáv.
„Čo je?“
„Kto to je?“ nahlas sa
opýtala a pozrela na Jareda. Oči veľké ako taniere upierala na
zbraň v jeho ruke.
„Niečo ako riaditeľ,“
pozrela som hore a všimla si, že nás počúva.
„Ja som Beatrix,“
povedala do vetra. „Koľko máš rokov?“
Očervenela som. „Beatrix,
nebuď neslušná...“
Jared sa uškrul.
„Dvadsaťpäť. Ty?“
„Trinásť,“ povedala
s hlasom diplomata. „Neubližuj tej opičke.“ Ozval sa divý
vreskot. Dodger vyskočil z Beatrixinej náruče.
„Dodger!“ volala
Beatrix. V snahe zachytiť ho, som bežala jeho smerom. Opica vidiac
blízkeho blížiaceho útočníka, zvrieskla až jej zapenilo v
papuli. Postavila sa na zadné a behala očami po dave. Skôr než
stihla skočiť, Jared ma schytil k sebe a pritlačil nás k zemi
tak, že som zostala zakliesnená pod ním.
„Preskočilo ti...?!“
metala som sa pod ním, zatiaľ čo okolo stojaci chytili paniku, do
toho sa pridala opica. Jared niečo vrieskal, ale zdalo sa, že ho
nikto nemôže počuť.
Vzdal to, ale mne do ucha
prikázal. „Nehýb sa.“ Poslúchla som a ledva dýchala. Tvár
som tlačila do jeho ramena, keď čiesi nohy prešli popri našej
hlave.
„Ved nás udupú,“
zvolala som. Stiahol mi hlavu nižšie pod seba a ramenami ma celú
objal. Keď ruch ustal, ustal aj vreskot. Vydýchla som, potom mi
zišla na um sestra.
„Beatrix...“
„Je v poriadku,“
zamumlal mi do ucha. Nemal sa k pohybu. Otočila som hlavu na bok a
uvidela ju pri stene s robustným chlapom pri nej. Dodger sa za ten
čas vyšplhal na jej rameno.
„Hlúpa fretka...“
Jared sa tlmene zasmial.
„Každopádne pomohla.“ Všimla som si opicu v klietke. „Vbehla
rovno do pasce.“
Zrozpačitela som. „Ehm...
je tu už bezpečne?“
Nadvihol sa na lakte, ale
stále na mne ležal. „Samozrejme.“
„Tak... no... môžeš...?“
cítila som sa trápne. Nechápavo zvraštil obočie, potom mu to
došlo, opäť sklonil hlavu a zasmial sa do môjho ramena.
„Samozrejme,“ uškrnul
sa. Než sa odtiahol, prešiel mi perami po krku až sa mi zježili
chĺpky na zátylku. Preľaknuto som pozrela na sestru, ale tá to
nevidela. Jared sa postavil a natiahol ruku, aby mi pomohol.
„Si v pohode?“ podišla
som k Beatrix a nevšímala si ten nafúkaný úsmev.
„Že sa pýtaš! Neviem
sa dočkať kedy to poviem mame...“ začala trkotať.
„Mali by sme ísť
hore,“ chytila som ju okolo ramien, kývla veľkému chlapovi
vedľa nej a na Jareda sa neisto pozrela.
„Ďakujem.“
Pokrútil hlavou. „Dobrú
noc,“ usmial sa a prehrabol strapaté vlasy. „Dovidenia,“
počula som ešte predtým, než sme zabočili za roh.
Pekné, páči sa mi to... :) SOm zvedavá ako to chceš urobiť, len sa chcem spýtať, čo je s tou predchádzajúcou story??? Už ju nebudeš písať, alebo ich budeš písať naraz??
OdpovedaťOdstrániťnie toto je pokračovanie akurát pokračovanie v dalšom príbehu s druhou postavou konkrétne s Jess ktorá je aj v tom prvom príbehu... :) tá predchádzajúca je už skončená áno
Odstrániťaha, ďakujem za vysvetlenie, nejak mi nedošlo, že to máš podelené... :) Hold, neskorá hodina... :D :D
Odstrániťto je v poriadku mne to tiež niekedy nefunguje jak má ;D :)
Odstrániťčoo :D to je šialené :D taká rýchla poviedka.. ale nie že to ide prirýchlo ale taká... proste šialená :D lubi sa mi a lubi sa mi aj jared a to meno je u ma ♥ ved ti vieš :)
OdpovedaťOdstrániťhej viem:) šialené.. no :D snažím sa to nejako osviežiť
Odstrániťje to super :)
OdpovedaťOdstrániťOn je ale dráždič :)
OdpovedaťOdstrániť