3.časť

Zdalo sa, že Roryina mama si príchod svojej dcéry sotva všimla. Rozprávala sa so starším mužom, ktorý mal so svojím synom spoločnú výšku a farbu očí. Zatiaľ čo Philip mal čierne vlasy, jeho otec ich mal pieskovo-hnedé, popretkávané šedivými.

Rory si spomenula na hodiny etiky v dievčenskej internátnej škole. Vysoký profesor, s vypchávkami na ramenách pod sakom, nosom pripomínajúcim orlí, ktorý mu zdobili drobné okuliare, posadené na špičke. Oči pozorujúce každý nádych, lenivosť, nesústredenie... to bola Roryina študentská mladosť na strednej. Pán Dingley bol napriek prísnej disciplíne, vyžadujúcej od každej žiačky milý a zdalo sa, že s nástrahami okolitého života úzko spätý.

Hovorieval: „Je dvadsiate prvé storočie, slečny. Napriek tomu, Angličania neopustili svoje zvyky, staré mnoho rokov. Tak ako sa nespochybňuje hlava kráľovstva, nespochybňuje sa správne chovanie. Je potrebné, aby ste sa ako Britky naučili správnej etikete a chovaniu v spoločnosti, či už k nízkej triede, strednej mešite alebo aristokratickej vetve.“ Slová nechával doznieť, dodávajúc im pompéznosť. Pohľadom umlčal chichúňajúce dievčatá a pokračoval: „Ak sa ocitnete v jednej miestnosti s váženým človekom bez titulu, budete predstavení, alebo už ste boli, pozdravíte bez väčších emócií. Ak sa ocitnete v miestnosti s človekom s nižším titulom, napríklad baronet, urobíte mierny úklon. Ak to bude človek s vyšším titulom, predvediete hlbší úklon, sprevádzaný pozdravom jeho titulu.“

Na záver dodal: „Vždy pôsobte skromne. Nikdy sa nepúšťajte do konverzácie o politike, vnútornostiach či anatomických oblastiach tela.“

A tak Rory, vďačná za to, že v ten deň na hodine dávala pozor, vystrúhala nie až príliš pompézny úklon, dodajúc: „Mylord.“

Starý pán sa usmial na dievča, potešený dostatočnej pozornosti jeho šľachtickému titulu, vystrúhal poklonu. „Takéto spôsoby vidieť už len zriedka,“ poznamenal.

„Pane, svoje spôsoby nenechám zahanbiť.“

„Elinor, pripravte hosťovské izby. Dámy, za hodinu sa podáva večera.“ Pán Marsden sa rozlúčil a strohým krokom vyšiel z izby. Rory si všimla, že Philip už odišiel.

„Tak poďte, zlatko. Zavediem vás do izby, aby ste sa okúpali a prezliekli.“ Madam Elinor ju viedla zo salóna. Kým prešli na chodbu s radom rovnakých dvier, Rory sa zdalo, že prešla polhodina.

„Prosím volajte ma menom. Som Rory.“

„Dobre,“ žena sa usmiala a otvorila dvojkrídlové dvere do miestnosti.

Rory stihla ešte zamrmlať. „Ospravedlňte ma na večeri. Nemám chuť a aj tak pravdepodobne zaspím.“

„Ak by ste chceli, môžete prísť do kuchyne. Je tam väčšie súkromie a sú tam len zamestnanci.“

„Rada,“ usmiala sa Rory. „Ako sa tam dostanem?“ Spomenula si na spleť chodieb.

„Na tejto chodbe je bočné schodisko. Nájdete ho v menších dverách, po pravej strane hneď oproti. Zídete dve poschodia a ste tam.“

„Ďakujem.“

Ocitla sa sama v stredne veľkej izbe s vysokým stropom. Modré tapety ladili s prikrývkou na posteli, baldachýnom aj závesmi. Niekto priniesol jeden z jej väčších kufrov a postavil ho vedľa postele. Za oknami stále pršalo, výhľad mala na pozemky a záhrady Marsdenovcov. Pod rúškom tmy a dažďa sa črtala ich krása len okrajovo, no stále boli veľmi rozsiahle, tak, ako aj terasy nad nimi. Pár cestičiek viedlo do lesa neďaleko.