„Alex,“ kývla som aj
jemu.
„Stalo sa niečo Jess?“
Obaja si ma prezerali, akoby niečo nebolo v poriadku.
„Ja-jasné... chcela som
s tebou hovoriť,“ odmlčala som sa a významne pozrela na Alexa.
„Asi tu nie som
potrebný,“ zasmial sa. „Uvidíme sa po hodine. Pusa.“ Tak som
tam stála a dívala sa, akoby sa lúčili na týždeň.
„Vďaka,“ ešte raz
som mu kývla a Alexa sa ku mne zvedavo otočila.
„Pripadáš mi nejaká
zbrklá. Návšteva nedopadla dobre?“
„Ale áno... ja som len
myslela, že by si mi vedela poradiť v jednej veci... Sunny som to
zatiaľ nechcela hovoriť, zveličila by to a vôbec,“ hodila som
rukou. „A Emmy na tom nieje o nič lepšie ako ja. Teda čo sa týka
tých skúseností.“
„Okej hovor.“
„Ja... stretla som
chalana,“ pípla som.
Oči sa jej rozžiarili.
„To je super! Mohli by sme ísť spolu na...“
„Nie,“ prerušila som
ju. „On to vlastne nieje chlapec. Je to... chlap.“
„Nerozumiem...“
„Je o osem rokov starší
odo mňa.“
Zdá sa, že som ju
zaskočila natoľko, aby stála, bez slova si ma premeriavala a
doslova vsakovala každý pór na mojej tvári svojimi očami.
„Jess, on ťa... no...“
„Čo?“ nechápala som.
„Ide v tom o... sex?“
„Čo?!“ skoro som
zakričala. „Preboha na to som ani nemyslela.“
Pokrčila ramenami. „Tak
čo je medzi vami? Neviem pochopiť, že by nejaký chlap,“
odmlčala sa a počítala. „Ktorý má dvadsaťpäť by bol z
mladou žabkou a bol by spokojný len z nežnôstkami a bozkávaním.“
Takmer som sa urazila.
Takmer. „A Alex sa s tým uspokojí?“ podpichla som.
Začervenala sa. „No...“
„Alexa!“ oblapila som
ju rukami. „Vy ste... už?“ otázku som nechala doznieť.
Nesmelo opäť pokrčila
ramenom. „No,“ potuteľne sa usmiala.
„Čo?“ takmer som
nevysúkala.
„Stalo sa to len
nedávno,“ hodila rukou, ale očividne so zaľúbeným pohľadom.
„Bože...!“ štuchla
som ju do brucha a zasmiali sme sa.
„Jess, keby si vedela
aké.. aký je...“ habkala.
„Si v tom až po uši.“
„Pokiaľ ide o toho
chlapa tak,...“ nedohovorila.
Zastalo pri nás auto,
ktoré dostatočne upútavalo všetku pozornosť v okolí
šesťdesiatich metrov. Bol to čierny Spyker. Bolo dychberúce!
„Doriti,“ neprítomne
poznamenala Alexa.
„Ahoj,“ usmiali sa na
mňa kútiky „chlapa“ za volantom. Vystúpil z nízkeho auta, v
celej svojej kráse a elegantnosti. Nemal na sebe košeľu, ale volné
biele tričko, miesto formálnych nohavíc tmavé rifle a conversky.
Zložil si okuliare a v plnej výške sa postavil predo mňa. Vyzeral
osobnejšie a chlapčensky.
„Ahoj?“ neisto som
pozdravila.
Alexa sa na mňa otočila
a ja som ju prosila zúfalým pohľadom, ktorý zrejme nepochopila.
„Vidíme sa v škole,“
otočila sa a odišla.
„Čo tu robíš?“ bola
som... udivená? Slabé slovo.
Pokrčil ramenami, akoby
sám nevedel a pozeral niekam za mňa. „Chcel som ťa vidieť,“
nadýchol sa, znovu získal svoju arogantnú masku, ale videla som to
ešte predtým než sa nevrátil do svojho typického správania.
„Povedal som ti, že sa ešte uvidíme.“
On je naozaj nervózny!
„Nechápem. Čo tu robíš?“
„Prišiel som po teba,“
vydýchol s upretými očami na mne.
„Čo?“
Zaksichtil sa a viditeľne
si to užíval. „Poď .“ Chytil ma za ruku a otvoril mi dvere na
aute. Pozorovali nás takmer všetky oči.
„Nemôžem! Mám
školu...“ Moje protesty umlčal jedným slabým stisnutím dlane
po ktorom prešiel palcom. Civela som na naše ruky. Zbláznil sa?
„Viem, že toto si ešte
asi...“ hľadal správne slovo. „Nezažila. Sľubujem, že do
večera budeš doma.“ Do večera?!
„Ty si myslíš, že
škola je pre srandu? A prečo by som vôbec s tebou mala niekam
chodiť?“ vybuchla som. „Nepoznám ťa!“
Mykol sa. „Nepoznáš?“
„Mohol by si byť kľudne
úchyl! Ty si myslíš, že len tak niekomu vliezam do auta, keď
idem ráno do školy?“Absurdita celej veci mi pripadala takmer ako
sen. Môj mozog kričal Otoč sa a choď do triedy!! telo
však prirástlo k zemi akoby hovorilo Zostaneš!
Myslela
som, že sa urazí. Na moju... úľavu sa usmial a pustil ma.
„Prosím.“ Sklonil
hlavu na bok a čakal. Vedela som, že nieje typ človeka, ktorý
musí o niečo prosiť. Obzvlášť pri ženách.
„Všetci
sa pozerajú. Čo si pomyslia, keď teraz nastúpim a odídem?“
prehodila som.
„To
ťa nemusí trápiť. Kašli na druhých.“
„Hovoríš
práve ty. Technicky by ťa mohli zabásnuť za pedofíliu.“
Po
mojom výroku sa zvonivo rozosmial. „Tak ideš?“ Otvoril dvere a
ja som neisto nastúpila s jeho dlaňou uloženou na mojom drieku.
„Prečo
to robíš?“ opýtala som sa tesne predtým, než naštartoval.
„Pretože
sa mi to vidí správne.“
„Správne?“
„Cítim,
že je to správne.“
Na
to som nemala po ruke nijakú odpoveď.
Chytil
ma za studené prsty. „Zapni si pás.“ Jeho úsmev ma odzbrojil.
och, úžasná kapitola... normálne som sa škerila a dúfala, že to neskončí... :D :D No ale čo už, sny sa vždy neplnia a ja tak môžem dúfať, že pridáš ďalšiu časť čo najskôr... :)
OdpovedaťOdstrániťno to by bolo príliš dlhé niekde som to musela prerušiť :P nová časť pribudne zajtra :)
OdstrániťWau :takže alex a alexa skončili? Uz nebude o nich?
OdpovedaťOdstrániťno nie ved to som už hovorila (písala) :)
Odstrániťpáči sa mi, že sú už staršie o tri roky (ak som to správne pochopila :) ) táto časť lovestory mi pripomína niečo :) a predstavujem si ho ako niekoho koho poznám/nepoznám :P :)
OdpovedaťOdstrániťo tri roky? ja si nespomínam že som v prvej časti spomínala kolko majú či som na to zabudla? no som zvedavá až mi povieš čo :D :))
Odstrániť